Látky okrem iných spôsobov poznávame aj vďaka skúmaniu ich vlastností. Každá ich má svoje osobité, niečím charakteristické – farbou, pachom, hustotou, horľavosťou… Vedci sa taktiež zaoberajú aj otázkou, prečo majú látky tak rozličné vlastnosti.

Všetky objekty majú svoju hmotnosť, ktorá je podmienená hustotou. Teda mierou, ako tesne sú usporiadané častice danej látky. Keďže hustota je veličina, ktorú často vedci používajú pri rozličných výpočtoch, boli zostavené tabuľky obsahujúce presné hustoty určitých látok – napríklad prvkov, alebo rôznych prírodných, alebo umelo vytvorených materiálov.

Orientačnú hustotu látky môžeme zistiť napríklad aj jej ponorením do vody. Ak sa teleso celé ponorí, vieme, že jeho hustota je väčšia, ako hustota vody. Ak bude plávať, hustota je menšia, ako v prípade vody.

Vzhľadom látky označujeme najčastejšie jej tvar. Môže byť vo forme prášku, kryštálu, hoblín… V prípade niektorých látok môžu jej ďalšie vlastnosti závisieť práve na vzhľade, teda forme, v akej sa nachádza.

Farbu látky vieme zhodnotiť aj voľným okom. Tieto výsledky však môžu byť skreslené, pretože každý človek vníma farby inak. Väčšina chemických látok je však biela, alebo sivá.

Pri slove zápach si najčastejšie predstavíme rôzne „odtiene“ smradu. Patria sem však aj vône, ktoré vnímame ako príjemné.

Veľmi dôležitou vlastnosťou každej látky je aj jej skupenstvo, v ktorom sa nachádza. Rozoznávame tri skupenstvá – plynné, kvapalné, pevné. To, v ktorom z nich sa nachádza látka, závisí od vzájomného pôsobenia a usporiadania atómov, alebo molekúl.

 

Tuhé látky

V tuhých látkach sú častice udržiavané chemickými väzbami na stálych pozíciách. Okrem kmitania teda nemôžu robiť nič iné. Aj pri dodaní tepla, teda energie, sa len viac rozkmitajú. Vždy však zostanú na svojej pozícii. Môžu mať amorfnú štruktúru (častice nie sú usporiadané pravidelne), alebo kryštalickú (častice sú usporiadané pravidelne).

Látky, ktoré majú kryštalickú štruktúru, sú krehké. Slabé sily ich neporušia, no pôsobením silnejšej sily dôjde k porušeniu štruktúry.

Naproti tomu, amorfné látky sú vďaka svojej nepravidelnej štruktúre tvarovateľné. Mnohé z týchto látok vznikajú, ak sú tak rýchlo vychladené, že častice nestihli vytvoriť kryštalickú štruktúru.

 

Kvapaliny

Kvapaliny nemajú častice pravidelne usporiadané a sú navzájom viazané len slabými príťažlivými silami. Preto si zachovávajú svoj objem a hustotu – sú takmer nestlačiteľné. Sú tekuté, svoj tvar teda prispôsobujú tvaru nádoby, v ktorej sa práve nachádzajú. Častice kvapaliny sa môžu pohybovať voľnejšie ako častice tuhej látky. Schopnosť tiecť majú vďaka dostatočnej energii na to, aby sa mohli častice pohybovať.

Pri kvapalinách často určujeme aj ich viskozitu. Súvisí s tým, ako kvapalina tečie. Ak tečie pomaly, pohyb častíc voči sebe je blokovaný. V takom prípade má daná kvapalina vysokú viskozitu. Ak sa častice voči sebe pohybujú ľahko, viskozita je nízka.

 

Plyny

V plynoch nepôsobia medzi časticami žiadne príťažlivé sily (sú zanedbateľné), môžu sa voľne pohybovať. Preto takéto látky nemajú stály tvar ani objem, môžu sa rozpínať a takisto sú stlačiteľné.

V roku 1879 prišiel sir Wiliam Crookes s tým, že objavil štvrté skupenstvo hmoty, ktoré pomenoval „žiariaca hmota“. Thomson neskôr dokázal, že v tomto prípade príde časť častíc plynu o svoje elektróny. Dôsledkom je skupenstvo s pohybujúcimi sa zápornými elektrónmi a kladnými iónmi.

 

Plazma

Názov plazma dostala od američana I. Langmuiru v roku 1928. Pripomína plyn, no na rozdiel od neho vedie elektrický prúd a výrazne reaguje na magnetické pole. Je najčastejším skupenstvom vo vesmíre – je súčasťou hviezd vrátane Slnka a prirodzene vzniká aj počas bleskov.

 

Existuje veľa ďalších vlastností, napríklad dráždivosť, jedovatosť, rozpustnosť, vodivosť, hodnota pH, zmeny pri zahrievaní, magnetické vlastnosti a množstvo iných.

Každá látka má fyzikálne aj chemické vlastnosti. Fyzikálne vlastnosti nemenia látku (napr. pri kovoch ohýbanie – kujnosť). Pri chemických vlastnostiach však dochádza k zmene vlastností látok pri reakcii s inými látkami (napr. hrdzavenie).

Chemickými vlastnosťami dokážeme látku charakterizovať. Touto látkou môže byť prvok, alebo alebo zlúčenina. Chemici ich charakterizujú podľa toho, ako sa chovajú pri reakciách a analýze.

Pri určovaní tvrdosti slúži vedcom Mohsova stupnica tvrdosti. Pomenovaná je po svojom vynálezcovi. Obsahuje desať minerálov prirodzene sa vyskytujúcich v prírode. Slúžia ako „vzorové látky“, s ktorými vedec porovnáva látku, ktorej tvrdosť chce zistiť. Látka je tvrdšia ako iná, ak na nej zanechá škrabanec. Táto metóda nie je úplne presná a výsledok je orientačný. Napriek tomu sa často používa, pretože výsledok získate rýchlo a jednoducho.

Mohsova stupnica tvrdosti obsahuje tieto minerály: 1 mastenec, 2 kamenná soľ, 3 kalcit,4 fluorit, 5 apatit, 6 živec, 7 kremeň, 8 topás, 9 korund, 10 diamant.

 

Zdroje:

http://www.zschemie.euweb.cz/latky/latky13.html

BELANOVÁ a spol. 2013. Školská encyklopédia biológie, chémie a fyziky. Bratislava. PRÍRODA

GAJDOŠ a spol. 2011. VEDA. Bratislava. Ikar

Categories: Chémia