óda (úvahová / reflexívna lyrika)

lyrická báseňvyniká nadnesenosťou/pátosom obsahu a jazykových prostriedkov
oslava človeka, národa, slobody, prírody, mladosti…
štylistické hľadisko = úvaha
  (zamýšľanie sa autora nad faktom/javom, jeho oslava, rozoberanie vlastností, hľadanie príčiny vzniku…)
druh ódy = hymna (chválospev)
oslava lásky, pokoja, mieru v čase vojen
učenie – na šťastný život stačí málo, treba sa tešiť z prítomnosti

antika
– óda = zborová oslavná pieseň
– charakteristické vzrušenie, nadšené city, umelá a vzletná forma, sviatočnosť prejavu, príp. priame oslovenie adresáta ódy

Grécko: ódy píše poetka Sapfo, Sofokles (óda na človeka)
Rím: vyniká Quintus Horatius Flaccus (Morácius)

žalospev / elégia (spoločenská lyrika)

lyrická báseň vyjadrujúca intenzívnu bolesť, žiaľ (vo veľkom štýle)
– koniec – často uspokojenie s prežitým smútkom
šírka veľkých epických skladieb
závažná myšlienka vyjadrená reflexiou
– odraz smútočnej nálady, túžby zbaviť sa jej
– samostatné vyčlenenie žánru – až Rím

– vznik v staroveku; smutné melancholické ladenie (čohokoľvek prežitého)
– spievaná podoba = lamento
– jeden z najstarších = nárek Gilgameša nad mŕtvym priateľom Enkiduom

Grécko: najprv námety politické a vojenské
Rím: najprv témy ľúbostné (trýznivá, nešťastná láska)
konečná podoba = Ovídius
– vo vyhnanstve smúti za vlasťou (smútok vyjadril v zbierke básní)

Zdroje: z mojich poznámok prípravy na maturitu

Categories: SJL