Mikrobiológia bol pre mňa od začiatku mierne záhadný predmet. Na jednu stranu som mala pocit, že sa skoro nič neučíme, na druhej strane som často netušila, čo vlastne robíme. Prvý semester som si poctivo čítala všetky prezentácie a snažila sa vstrebať učivo z cvičení. Aspoň som si to myslela. S blížiacou sa skúškou som však zistila, že niektoré témy sme preberali a ani o tom neviem.
Celkovo je mikrobiológia predmet, ktorý vo mne zanechal zmiešané pocity. Jedna vec je, že som ju podcenila. Ale je to predmet, kde na logiku narazíte málokedy. To mi vadilo asi najviac. Mikrobiológia je proste telefónny zoznam. Dlhší ako Zlaté stránky. Učiť sa, čo ktorý mikroorganizmus spôsobuje, ma celkom bavilo. Ale keď sa k tomu pridalo nekonečné množstvo ďalších informácií, už to sranda nebola.
Prednášky
Na prednášky som nechodila. V prvom semestri som nebola ani na jednej, v druhom som sa zo začiatku snažila. Ale preberali sa témy, na ktoré som potrebovala základy – a tie u mňa chýbali, takže to nemalo zmysel. V každom prípade, ak sa rozhodnete prednášky ignorovať, spätne si určite prejdite prezentácie. Na skúške sa často zvyknú pýtať na veci, ktoré sú odprednášané.
Cvičenia
Záujem, chaos, zúfalstvo. Zo začiatku som sa tešila. Mikroorganizmy sú prepojenie s reálnou medicínou. Učíte sa o pôvodcoch chorôb. Ale postupne nadšenie opadalo. Vedela som, že predmet je to dôležitý, ale nejak ma tí pôvodcovia chorôb nenadchli. A v druhom semestri, keď sme preberali baktérie, som sa úplne stratila. Vedela som odčítať výsledky vyšetrení, vedela som popísať kolónie, ale nevedela som, prečo robím práve tie testy, čo robím, a čo nimi chcem dosiahnuť. Klinické hodiny boli už len čerešničkou na torte, kedy som si povedala, že sa naozaj musím začať učiť. Poďme ale postupne.
Organizačné informácie
V prvom rade, mikrobiologický ústav je v Nemocnici u sv. Anny, takže vyučovanie nie je v kampuse. Ak idete z Mendláku, pokračujte stále rovno po hlavnej ceste, až kým neprídete na križovatku. Choďte vpravo, ústav je budova po vašej ľavej ruke. Vstup je na konci zo zadnej strany. Je celkom nenápadný.
Na hodinách sú povinné plášte, ALE nenoste si svoje. Používajú sa nemocničné, ktoré nájdete v labáku. Prezúvky ani rukavice nepotrebujete.
Všetky veci nechávate v skrinkách v šatni, dovnútra si beriete iba protokol (nevyplnený, to robíte na hodine) a veci na písanie. Určite do peračníku pribaľte farebné ceruzky, potrebovali sme ich pomerne často. Hlavne fialovú, ružovú, červenú, ale zídu sa aj farby ako modrá, hnedá, zelená… Zoberte si všetky.
Zápočet dostávate na základe vyplnených protokolov (a dochádzky), plus musíte mať vyplnené všetky online odpovedníky v ISe. Tie môžete vyplniť hocikedy a na každý máte neobmedzený počet pokusov. Ak každý vyplníte pred hodinou, ktorej sa týka (t.j. pravidelne každý týždeň), dostanete bonusový bod pri zápočtovom teste – takže vlastne hranica úspešnosti sa vám posunie o bod nižšie.
Na konci obidvoch semestrov píšete zápočtový test. My sme ho v lete vzhľadom k pandemickej situácii nemali, takže neviem zhodnotiť náročnosť. V zimnom semestri sme si ho už však napísali a nebol úplne ľahký. Počítajte s tým, že aj keď sa celý čas robili baktérie, na zápočťáku sa objavili aj otázky z iných okruhov.
Mikrobiológia cvičenia - priebeh
Ako presne vyzerá samotná hodina záleží vo veľkej miere na vyučujúcom. Vašou úlohou je vyplniť protokol. Na každom stole je krabica s vecami, ktoré budete na hodine potrebovať. Niektoré veci môže doplniť vyučujúci.
Obidva semestre sme začínali krátkou prezentáciou, kedy vyučujúci prebehol teóriu týkajúcu sa konkrétnej hodiny. Prvý semester to zabralo pomerne veľa času a každý odpovedal na nejakú opakovaciu otázku z predchádzajúcej hodiny, v druhom semestri bola prezentácia veľmi rýchla a bez otázok. Záleží, čo preferuje váš vyučujúci.
Najdôležitejší je dobre vyplnený protokol
Spôsob vypracovávania protokolu je tiež rôzny. V letnom semestri, kým sa prezenčné cviká nezrušili kvôli covidu, sme s vyučujúcim prechádzali postupne otázku po otázke, niekedy nám pomaly až diktoval, čo si máme kam písať. V zime sme zase boli odsúdení sami na seba. Skončila prezentácia a mali sme si všetko vypracovať samostatne. Samozrejme, kedykoľvek je možnosť sa spýtať, ak niečomu nerozumiete. Vyučujúca v druhom semestri síce nechala praktickú prácu a vyhodnocovanie testov čisto na nás, o to poctivejšie však na konci kontrolovala protokoly.
Obidva spôsoby majú svoje pre aj proti a sama neviem, ktorý je lepší. Viac som sa určite naučila pri spoločnom vypracúvaní zadaní v prvom semestri. Ale hodiny boli dlhé a často sme sa dlhšie zdržali pri veciach, ktoré mi boli jasné. Druhý semester sme zase končili skoro a mali tak viac voľna. Na druhú stranu, väčšinou som netušila, čo robím, prečo to robím a čo chcem zistiť. Ale keby som sa mikru učila priebežne, tak druhý, „samostatný,“ variant by asi vyhral.
V lete vás čakajú rôznorodejšie témy, prejdete obecku, vírusy, huby, aj parazity. Zima je prakticky celá o baktériách, až posledné štyri hodiny boli venované klinickej mikrobiológii. Ideálne je mať na záverečných klinických hodinách aspoň základný prehľad zo všetkých tém. Ja som ho nemala a bola som stratená.
Z čoho sa učiť
Veľa ľudí sa spolieha na vypracované otázky (výpracky). Aj ja som s nimi počítala, kým som ich neotvorila. Spracovanie niektorých tém mi vôbec nevyhovovalo. Baktérie som z nich vyslovene nedokázala čítať a ani obecka mi nedávala veľký zmysel. Ale napríklad vírusy som prechádzala iba z výpraciek. Takže odporúčam otvoriť ich v dostatočnom predstihu, aby ste zistili, či, prípadne čo z nich vám vyhovuje.
Učebnice
Keď som si uvedomila, že výpracky nie sú pre mňa to pravé, pozerala som po ďalších možnostiach. Celkom zaujímavo vyzerá učebnica Clinical microbiology made ridiculously simple. Keďže som však nemala veľa času, rozhodla som sa neriskovať a vsadiť na oficiálnu literatúru: Lékařská mikrobiologie obecná a speciální od M. Votavu. Počula som na tieto knihy všelijaké názory, ale v podstate som nemala na výber. Niekto sa z nich vraj nedokáže učiť, mne prekvapivo vyhovovali. Je v nich veľa nepodstatných vecí, ale v obecke som pochopila súvislosti a pri baktériách si spravila ucelený obraz.
Samozrejme, za ten krátky čas, ktorý som mala, som nestíhala prečítať všetko. V rámci prvého okruhu otázok som z učebnice prešla iba obecku. Etiológiu a antibiotiká som robila hlavne z vypracovaných otázok a prezentácií. Výpracky som zvolila tie staršie, ale pri antibiotikách som nakoniec skončila pri novších, takzvaných Kokotyčinkách – hlavne antiparazitárne liečivá sú v nich oveľa zrozumiteľnejšie spracované. Treba si však dať pozor na názvy antibiotík, v kokotyčinkách je dosť veľa preklepov.
Kombinujte a vytvárajte svoje materiály
Druhý okruh, teda baktérie, som celý prechádzala z Votavu. Hneď na začiatku mi bolo jasné, že nemám priestor zvýrazňovať dôležité veci a potom tých milión strán zase čítať neskôr. Takže som učebnicu prečítala len raz a robila si pri tom kartičky, kam som vypisovala podstatné informácie. Výhoda bola jednak to, že som Votavu už nemusela otvoriť, a zároveň som si kartičky spravila tak, aby zodpovedali otázkam – na jednu stranu názov otázky, na druhú stranu teória. Ideálne na učenie aj opakovanie.
Pri treťom okruhu som kombinovala výpracky a Votavu. Vírusy som z učebnice robila iba minimálne, ale pri parazitoch a hubách som si poznámky vo vypracovaných otázkach doplnila.
Takže v konečnom dôsledku, učiť sa iba z vypracovaných otázok si nedokážem predstaviť a neodporúčam to. Je to dobrý základ, ktorý je ale treba doplniť o ďalšie informácie – napríklad práve z Votavu. A hlavne, pozerajte si prezentácie! Nedávajú ich k cvičeniam zo srandy.
Skoro by som zabudla na zápočet. Pred ním je asi najlepšou možnosťou prečítať Zahradníčkovo Repetitorium – jedno pre zimný a jedno pre letný semester. Na škodu nie je ani mať prečítané prezentácie k praktikám.
Mikrobiológia prekvapila na skúške
Mikrobiológia mi dala poriadne zabrať a príprava na ňu bola zatiaľ najintenzívnejšia z toho, čo som zažila. Výrazne som si za to mohla sama svojou priebežnou nepripravenosťou na hodiny. Takže naozaj odporúčam pred každým cvikom aspoň preletieť prezentáciu a spraviť si základný prehľad. Neskôr sa to dobieha zle.
Na to, koľko som toho (ne)vedela, som si dala na skúšku pomerne málo času. Počas Vianoc som sa mikrobiológiu učila asi týždeň, druhý týždeň prázdnin som venovala imunológii. Kvôli covidu bol semester posunutý o dva týždne, takže po dvoch týždňoch „voľna“ nasledovali ešte dva týždne zimného semestra. Skúškové začínalo až potom.
Počas tých posledných dvoch týždňov semestra som sa popri škole snažila zase čítať mikru, ale veľa som sa naučiť nestihla. Potom som opäť presedlala na imunolu, keďže z nej som mala skúšku ako prvú.
Medzi imunolou a mikrou som mala 12 dní. Necelé dva týždne na to, aby som zopakovala baktérie a naučila sa všetko ostatné. Každý deň som sa začínala učiť pred ôsmou a končila najskôr o ôsmej. Namiesto kávy ma hnala vidina prázdnin. Dala som do toho maximum, ale nemala som pocit, že to viem. Prvýkrát som išla na skúšku s vedomím, že niektoré otázky neukecám ani na E. Dúfala som v šťastie, ktoré by sa na mňa po dvoch rokoch konečne mohlo usmiať.
Písomný test
Skúška začína klasicky, písomnou časťou. Píšete v miestnosti, kam sa chodí na praktiká. Mali sme vopred pripravené miesta označené kartičkami s menom podľa zasadacieho poriadku. Test má 20 otázok, z toho iba jednu som mala dopisovaciu, nie výber odpovedí (pôvodca pneumocystózy – pneumocystis jirovecii). Mala som pocit, že otázky boli ľahšie ako zápočtové. Pri jednej bola dokonca správna odpoveď súčasťou zadania, stačilo si to všimnúť.
Aj časový limit bol dostatočný. Neviem presne koľko sme mali času, ale keď som skončila, mali sme ešte viac ako 5 minút. Nepočula som, že by niekto neprešiel testom, takže tejto časti sa netreba zbytočne obávať.
Praktická časť
Na tejto časti si ťaháte lístoček s číslom, podľa ktorého dostanete otázku. Tých je 60, oficiálny zoznam neexistuje, ale myslím, že ak budete chcieť, k tomu neoficiálnemu sa dostanete. Niekto k nemu spracoval aj „vypracky,“ takže ich môžete použiť ako základ pri príprave.
V každom prípade ale odporúčam prejsť všetky protokoly, keďže otázky na tejto časti skúšky by mali byť iba tie, ktoré sa robili v rámci cvičení. Treba rozumieť jednotlivým testom, mať prehľad v teórii (čo by nemal byť problém, keďže ste na skúške) a dôležitou časťou je aj klinická mikrobiológia.
Otázky majú nejaké zadanie, ale buďte pripravení, že nie vždy sa ho budú striktne držať. Každý dostal aspoň jednu doplňujúcu otázku. Ja som napríklad mala určovanie korynebaktérií a dostali sme sa cez tetanus k bacillom.
Výsledok praktickej skúšky je známka A – F. Ak z nej máte A/B, už ju nemusíte opakovať, ak by vás vyhodili na ústnej. Nikto nemá záujem vás na praktickej časti potopiť a vyhodiť, ale stať sa to môže. Keď naozaj neviete, nikto nezatvorí oči. Nespoliehajte sa teda na to, že „nejak to dáte.“
Ústne skúšanie
Najlepšie na koniec. Z praktikárne sa vydáte po červenej turistickej značke do zákutí mikrobiologického ústavu. S malou dušičkou sme na chodbe čakali na skúšajúceho. Neviem ako dlho sme tam sedeli, ale bola to najhoršia časť skúšky. Len tak sedieť, v neistote čakať.
Na mojom termíne nás bolo päť a išli sme všetci naraz. Skúšajúci nás zavolal do svojej kancelárie a dal nám krabičku s otázkami. Každý okruh mal pridelenú jednu farbu, takže si každý ťahal po jednej kartičke z každej farby. Podľa čísel sme si potom v zozname našli znenie otázok.
Ešte pred tým ako sme začali písať prípravu, si skúšajúci pozrel naše otázky a upresnil, čo chce počuť. Takže sa môže stať, že nejakú časť otázky nebude vôbec vyžadovať. Ale nespoliehajte sa na to. Ja som napríklad mala otázky, v rámci ktorých som musela napísať všetko, čo viem. Žiadne zužovanie sa nekonalo.
Keď sme vedeli, čomu sa máme venovať, začali sme s prípravou. Mali sme na ňu 20 minút, presne odstopované budíkom. Ale dostali sme ešte nejaký čas naviac na dopísanie odpovedí. No a nasledovalo to najlepšie.
Mikrobiológia bola skvelá v tom, že na ústnej skúške sme prakticky nerozprávali. Skúšajúci si zobral moju prípravu, prečítal si, čo som vymyslela a keď mu to stačilo, posunul sa k ďalšej otázke. Ak mu čosi chýbalo, opýtal sa na to.
Celkovo bola táto časť asi najpríjemnejšia. Skúšajúci bol príjemný, nesnažil sa nikoho nachytať, ani nedával otázky len preto, aby nejaké dal. Učenie na mikru bolo utrpenie, informácie z hlavy vypadávali rýchlejšie, ako som stíhala prihadzovať nové, ale tá skúška bola jedna z najpríjemnejších.
Mikrobiológia nie je ľahká, na čo si dať pozor?
Dlho som mala pocit, že mikrobiológia sa nejak zvládne. Ale ona sa sama nezvládne. Je toho naozaj veľa. Viac, ako sa môže zdať. Takže to nepodceňte. Učenie je to nepríjemné, niektoré veci sú logické, ale väčšinou to je iba memorovanie.
Okrem toho, že je dobré si na prípravu nechať dosť času, je dôležité triediť podstatné informácie. Myslím si, že je nad schopnosti bežného medika zapamätať si všetko. Takže namiesto bezhlavého tlačenia faktov do hlavy, si premyslite, čo je najdôležitejšie. Začnite nevyhnutným základom, ktorý vám bude stačiť na E a postupne pridávajte ďalšie informácie podľa toho, koľko máte času.
Určite venujte dostatočnú pozornosť diagnostike a terapii. Antimikrobiálna terapia je kapitola sama o sebe, tam sa poctivo naučte všetko, vrátane zástupcov. Pri antibiotikách sú prísni a vyhadzujú. Ďalším dôležitým bodov je patogeneze. Vedieť faktory virulencie, čo dané agens napáda, aké ochorenie vyvoláva a ako sa prejavuje. Pri baktériách je samozrejme podstatná aj morfológia a vzťah ku kyslíku.
Čo sa týka učenia, mikrobiológia bola pre mňa zatiaľ jedna z najťažších skúšok.
Sebavedomie pred skúškou bolo jednoznačne najnižšie, vedela som, že mám veľa nedostatkov. Ale prvýkrát som si potiahla otázky, ktoré mi naozaj sadli. Nie jednu alebo dve, všetky tri. Takže so šťastím, ale dala som to.
Možno sa už opakujem, ale hlavne to nepodceňte. Tej teórie je naozaj veľa a učí sa to zle. Niektoré veci som prečítala šesťkrát a nevedela som si na nich spomenúť. Pozitívom je, že na ústave sú milí ľudia, ktorí sa vás nesnažia vyhodiť a samotná skúška je celkom príjemná. Takže pri priebežnom učení môže byť mikrobiológia relatívne bezbolestným predmetom.
