Óda (úvahová / reflexívna lyrika)
– lyrická báseň – vyniká nadnesenosťou/pátosom obsahu a jazykových prostriedkov
– oslava človeka, národa, slobody, prírody, mladosti…
– štylistické hľadisko = úvaha
(zamýšľanie sa autora nad faktom/javom, jeho oslava, rozoberanie vlastností, hľadanie príčiny vzniku…)
– druh ódy = hymna (chválospev)
– oslava lásky, pokoja, mieru v čase vojen
– učenie – na šťastný život stačí málo, treba sa tešiť z prítomnosti
antika
– óda = zborová oslavná pieseň
– charakteristické vzrušenie, nadšené city, umelá a vzletná forma, sviatočnosť prejavu, príp. priame oslovenie adresáta ódy
Grécko: ódy píše poetka Sapfo, Sofokles (óda na človeka)
Rím: vyniká Quintus Horatius Flaccus (Morácius)
Žalospev /elégia (spoločenská lyrika)
– lyrická báseň vyjadrujúca intenzívnu bolesť, žiaľ (vo veľkom štýle)
– koniec – často uspokojenie s prežitým smútkom
– šírka veľkých epických skladieb
– závažná myšlienka vyjadrená reflexiou
– odraz smútočnej nálady, túžby zbaviť sa jej
– samostatné vyčlenenie žánru – až Rím
– vznik v staroveku; smutné melancholické ladenie (čohokoľvek prežitého)
– spievaná podoba = lamento
– jeden z najstarších = nárek Gilgameša nad mŕtvym priateľom Enkiduom
Grécko: najprv námety politické a vojenské
Rím: najprv témy ľúbostné (trýznivá, nešťastná láska)
konečná podoba = Ovídius
– vo vyhnanstve smúti za vlasťou (smútok vyjadril v zbierke básní)
Zdroje: z poznámok šprta – príprava na maturitu
