Štúdium prináša chvíle veselé, smutné, niekedy aj bizarné. Pri medicíne to platí obzvlášť. Diagnóza medik ma sprevádza od prvého semestra.
Doteraz mám pred očami zachmúrené pohľady dôchodcov v autobuse, pri ktorých sme omylom horlivo rozprávali o telách v pitevni. Alebo nechápavé pohľady ľudí, keď som (ne)nápadne skúmala ich uši, či všetko sedí tak, ako je v skriptách anatómie.
Všetci sme prešli od štádia počiatočného nadšenia cez absolútne zúfalstvo až k zdravej apatii. Jediným liekom na množstvo strán a informácií v učebniciach je humor. V niektorých situáciách sa ani netreba snažiť, kvalitná štipľavá poznámka príde sama.
Vždy držíme spolu
Medzi spolužiakmi sme ako doma. Často sa sťažujeme na množstvo učiva a nechápavých ľudí z iných fakúlt. Tých, ktorí so závisťou v očiach pozerajú, že máme na konci semestra iba dve skúšky.
Koľko prečítaných strán, pokreslených a popísaných papierov, koľko zúfalstva, potu a adrenalínu sa za tým skrýva, už nevidia. Akokoľvek sa druhá strana môže snažiť, medikovi naozaj rozumie iba ten, kto zažil to isté na vlastnej koži. Neverila som, kým som nezažila.
„Povedz mi, prosím, niečo na zlepšenie nálady.“
„Nestíham sa učiť.“
Štúdium medicíny sa dá len ťažko opísať. Je to boj, ktorý nás poznamená na celý život. Budeme s chuťou robiť veci, pri ktorých sa iným obracia žalúdok. Budeme obklopení ľuďmi ako my, takže ani nezbadáme, že strácame kontakt so životom mimo medickej bubliny. Budeme sa smiať na vtipoch, ktoré zvyšok nemedicínskych kamarátov nepochopí.
Napriek všetkému pokračujeme v sebatrýznení ďalej. Nevieme si predstaviť študovať niečo iné. Nechceme zmeniť školu, aj keď na ňu neustále nadávame. V určitom zmysle sme divní. Svojský. Sú situácie, keď reagujeme úplne inak, ako „normálny“ človek. Všetkým nám v anamnéze svieti diagnóza medik.
Diagnóza medik sa prejaví rýchlo
Zo všetkých strán sa ozýva, čo by som mala vedieť. Čo musím vedieť. Bez čoho zo skúšky poletím. Už po chvíli učenia mi však informácie lezú z hlavy každým jedným kanálikom, ktorého existenciu som na anatómii zaregistrovala. Lejú sa von závratnou rýchlosťou a už sa to ani nesnažím zastaviť.
Rýchlo som sa zmierila s tým, že neviem, a ani nebudem vedieť všetko. Pred skúškou mi v hlave lietajú otázky, ktoré si za nič na svete nesmiem potiahnuť. Skladám tie najhoršie scenáre a dúfam v Šťastie.
Počas každého skúškového si sľubujem, že sa konečne začnem učiť priebežne. Nie si len veci prečítať, naozaj sa ich naučiť. Asi to robí tá diagnóza medik, ale vždy zostane iba pri sľuboch. So začiatkom semestra sa vypne pud sebazáchovy a robím iba nevyhnutné. Poctivé učenie bude problémom neskôr.
V konečnom dôsledku je však učenie pred skúškou efektívnejšie. Počas roka si radšej užijem viac voľna, ako by som mala nesústredená sedieť nad učebnicou.
„Mali by sme sa učiť.“
„Ja viem.“
„Ideme sa učiť?“
„Ešte nie…“
Často sa musím pousmiať nad tým rešpektom, ktorý som vždy mala voči medikom. Počas strednej som už na prvákov pozerala ako na niečo dokonalé. Vzdelaných, cieľavedomých a odhodlaných študentov, ktorí sa poctivo učia a hltajú nové vedomosti.
To, že zhltnuté vedomosti okamžite vyjdú iným otvorom a odhodlanie po rokoch opadne, som zistila až časom. Pri každej príležitosti hľadám skratky. Počas semestra sa snažím držať krok s prednášajúcimi, ale vydržia iba tí najzdatnejší. Učiva je toľko, že mi rýchlo dôjde para a nezostáva nič iné, len sa tváriť múdro a dúfať, že všetko raz dobehnem.
„Mali by sme spraviť zoznam zúfalých prianí medika.“
„Jedno už mám. Možno nám nejaké veci na prednáške vyškrtá a nebudeme sa to musieť učiť všetko…“
Očakávania druhých
Povedzte niekomu, že študujete medicínu. Vo väčšine prípadov v jeho očiach stúpnete, stanete sa vyspelým človekom s veľkým srdcom a dokonalým mozgom.
To, že si búchate hlavu o stenu a robíte preteky na kolieskových stoličkách druhá strana nepotrebuje vedieť. O vyspelosti by som však zapochybovala.
Mozog je dokonalý vo vypúšťaní naučeného. Má ventil, ktorý nedokážem zavrieť a tesnenie asi tiež poriadne nefunguje. Nemám iné vysvetlenie na to, že každú vec potrebujem prečítať aspoň trikrát, aby som si z nej niečo zapamätala.
Keď sa ma spolužiak niečo spýta a už sa ani nesnažím skrývať svoju nevedomosť:
„Mohol by si ma aj zabiť, ale správnu odpoveď by si nevytĺkol. Keby mi niekto rozrezal lebku, namiesto mozgu nájde len nejakú zúfalú hrču väziva.“
A srdce… to môže byť v dôsledku neustálej tachykardie naozaj väčšie ako u iných.
Občas mám pocit, že ľudia vnímajú medika ako malého doktora. Porovnávať medika s lekárom je však to isté, ako porovnávať mačiatko s levom. Chytáme špagátik pre zábavu, nelovíme vysokú zver. A tú trošku vedomostí, čo máme v hlave, nemôžeme porovnávať so skúsenosťami „hotového“ doktora.
Sme nároční a zároveň nie
Vo vianočnej nálade som minule napísala článok o darčekoch pre medika. Náhoda, že som začala zoznam obyčajným poznámkovým blokom? Nie. Potrebujem toho do školy veľa, ale keď sa ma niekto spýta, čo chcem, neviem odpovedať. Dalo by sa, samozrejme, vymyslieť množstvo rôznych medicínskych pomôcok, ale väčšinou najviac poteší povzbudzujúca správa od správneho človeka, v správny čas.
Predstav si pod tým správu od spolužiaka, ktorý povie, že sa nestíha učiť. V tom momente viem, že nie som jediná stratená v záplave učiva. Sme v tom spolu a bojujeme spoločne.
Keď sa veľmi chce, tak si (väčšinou) spomenieme
Nemám problém sadnúť si na zadok a tlačiť vedomosti rukami nohami, kam len sa zmestia. Je to v podstate jediná vec, ktorú máme robiť.
Ale potrebujem čas a motiváciu, aby som začala. Potom to už väčšinou ide samo: prvotné nadšenie, dáme to! Zistím, čo všetko treba vedieť. Premýšľam, aká iná škola by ma mohla baviť. Blíži sa termín skúšky, musím sa naozaj začať učiť. Prečítať sto strán denne a nahádzať čo najviac do hlavy. Opakovať, opakovať, opakovať. A dúfať, že som si niečo zapamätala.
A: Sakra, v tom je strašne veľa chýb, už tomu neverím.
A: Vlastne neverím ani sebe
A: Nestíham to, to sa nedá
A: Neznášam anatómiu
A: Vlastne neznášam seba, čo to bol za nápad ísť na medicínu?
B: Dobre sa to stupňuje 😀
A: Stupňuje sa všetko, len nie moje vedomosti…
Každý rok testujeme svoje limity. Pred nami je vždy zaručene tá najťažšia skúška. A vždy sa to nejak zvládne. Možno už mozog kapituloval a prijíma nové informácie bez väčšieho odporu. Možno zaúradovala diagnóza medik a mozog nenávratne poškodila. Kladie menší odpor ako na začiatku a rovnaký objem informácií prijíma niekedy s prekvapivou ľahkosťou.
Problémom sa stávajú čoraz vyššie požiadavky na jeho kapacitu. A tá vzhľadom na veľkosť lebky akosi nestúpa. Takže občas len pátrame po zvyškoch informácií aj v najtemnejších zákutiach mozgu a hľadáme svetielko nádeje.
Na začiatku druhého ročníka:
„Nodus sinoatrialis… to mi niečo hovorí. To bolo niekde v hrudníku, nie? A bol myslím celkom podstatný.“
Posledná veta pred F-kom
Čo sa mi preháňa hlavou pred skúškou? Najčastejšie asi veci čo viem, čo neviem, čo som si zabudla pozrieť, alebo si niečo zúfalo na poslednú chvíľu opakujem.
Pri učení však treba myslieť na niekoľko vecí, aby sme vôbec mali v deň D šancu. Keď som sa spoliehala na jednu z vecí z nasledujúceho zoznamu, skúšku som síce dala, ale nebola to ani zďaleka príjemná skúsenosť.
Určite si vytiahnem dobrú otázku! Nevytiahneš. Aspoň ja nie. Sú ľudia, ktorí si ju naozaj potiahnu. Ale keď viem, že medzi nich nepatrím, musím sa naučiť všetko. Naozaj všetko.
Veci pod čiarou sa učiť netreba. Jediná vec, ktorú si doteraz pamätám z biofyziky? Poznámky pod čiarou si treba všímať.
To sa doučím cez skúškové. Ak sa bavíme o malom predmete, tak určite. Ale naučiť sa celú anatómiu, biochémiu, alebo napríklad fyziológiu za dva týždne? Bez priebežného učenia je to vec nemožná.
Nemôže to byť až také ťažké… Môže, a aj bude. A keď to spravíš, príde niečo ešte ťažšie. Pretože tak to proste funguje. Z bláta do louže.
Toto nepotrebujem. Skúšajúci bude mať určite iný názor.
Ten je milý, ten nevyhadzuje! Každý vyhadzuje. Na dobrú náladu a povesť sa nikdy netreba spoliehať.