Nedávno som narazila na článok 7 najčastejších problémov prvákov. Myšlienkami som sa hneď vrátila k začiatkom na medicíne a vedela by som vymenovať aj 20 problémov. Zo zvedavosti som na článok klikla.
Na obrázku sa malé dievčatko usmieva (asi) na mamu. O pár rokov som sa netrafila svojej vekovej skupine. Ale hneď prvý nadpis ma zaujal, tak som scrollovala ďalej. Článok som neprečítala, ale nadpisy ma dostali. Medzi prváčikom a prvákom zjavne nie je až taký rozdiel. Čo je teda tých 7 najčastejších problémov? Nadpisy preberám bez úprav z pôvodného článku.
Neschopnosť sústrediť sa primeraný čas
Školských 45 minút je na vysokej dávnou minulosťou. Zrazu bol režim iný a bojovala som s vlastnou sústredenosťou. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu dve hodiny presedieť napr. na biofyzike a niečo si odniesť. Musela by som si zadok prilepiť k tým nepohodlným sedačkám, aby som vydržala vo vzpriamenej polohe. A ani to by nepomohlo, pohľad cez uzučké štrbiny medzi viečkami je proste krajší.
Niekto sa pred hodinou nadopuje kávou aby vydržal, niekto sa dokáže učiť do poslednej chvíle. Sústredenie je našťastie u nás iba výhodou, nie nevyhnutnosťou. Už máme dostatočne vyvinuté pudy, aby sme nekričali krížom cez prednáškovú miestnosť a vyhli sa činom, vďaka ktorým si nás profesor zapamätá. Keď máme pred sebou najobávanejšieho skúšajúceho, ani si neprdneme. Oči treba mať otvorené, tváriť sa zaujato. To, že mozog vyhlásil štrajk, nikoho nezaujíma. Len ja som neskôr nadávala.
Takže záver? Bola som na tom možno ešte horšie ako prváčik na základke. Nielenže som nevydržala byť sústredená celú hodinu, nevedela som sa dokopať ani k tridsiatim minútam. Prednáška ma nudila a monotónny prednes uspal. Ak bolo ešte k tomu teplo, dostala som smrteľný úder a mozog som už nenahodila.
Nesamostatnosť
Šnúrky na topánkach si už zaviazať vieme. Máme veľké ústa, hlasivky dostatočne vycvičené, takže aj vybaviť veci by sme mali zvládnuť. Napriek tomu sme aj na začiatku vysokej školy stratení. Zúfalo skáčeme, hľadáme cestu, snažíme sa niekoho spoznať, zorientovať sa.
Časom sa to zlepší. Ale stále na nás striehnu ďalšie úlohy. Robiť všetky domáce práce, učiť sa a nájsť si čas aj pre seba? To je len pre silné povahy. Preto vždy, keď je to možné, využijeme mama hotel. Aj keby bol na opačnej strane zemegule. Ak nie, tak budeme volať. Pýtať sa, ktorý prášok má ísť do práčky, do ktorej dierky a koľko. Čo je najlepšie na umytie toho a tamtoho. Ako sa robí to dobré jedlo?
Keď nás to unaví, rezignujeme. Na jedlo ideme do menzy, oblečenie zoberieme vyprať a vyžehliť domov. Otázky sa prestaneme pýtať, pretože to zaberá priveľa času.
Nedostatok schopností
Toto by mohla byť téma na celý článok. Presedíme v škole viac ako desaťročie a aj tak nás to nepripraví na to, čo nasleduje na univerzite. Potopa, zemetrasenie, prírodná katastrofa. Celý svet sa otriasa v základoch.
Zo všetkých strán sa na nás niečo valí a nevieme, ako utiecť. Ak sa nám to náhodou podarí, spadneme na ceste do výtlku, ktorý sme si nevšimli. Ktoré schopnosti sú život zachraňujúce?!
Je to efektívne učenie, plánovanie, odolnosť, tipovanie, obkecávanie… mohla by som pokračovať ešte dlho.
Každý si nájde niečo svoje, čo mu nejde. Čo nás nikdy v škole ani doma nenaučili, preto sa teraz topíme v mori, bez záchranného kolesa. Jedinou možnosťou ako prežiť, je naučiť sa plávať. Úplne sám.
Separačná úzkosť
Separačná úzkosť z odlúčenia platí hlavne v prípade, že študuješ mimo rodného mesta. Rodina a priatelia chýbajú. Aj keď sa s nimi stretneme, nie je to tak často, ako predtým. Kedysi pre nás bol možno problém vzdať sa rodiča na jeden deň, teraz musíme vydržať týždeň, dva, tri. Možno viac.
Za zmienku stojí aj iná separačná úzkosť. Skúsili ste sa už týždeň neučiť? Stále vám niekde vzadu v hlave duní „uč sa, uč sa, uč sa.“ Pred očami svieti Netter, Sobotta, skriptttá, čokoľvek len chcete. Učenia sa nezbavíme. Nedokážeme sa od školy odstrihnúť, kým nie sú hotové všetky skúšky.
Problém s novou rutinou
Prvák nabieha na nový systém. Maturitou sme sa rozlúčili s rozvrhom, ktorý začne 8:00 a končí do 16:00. Hodiny máme rozhádzané krížom krážom, niečo doobeda, niečo neskoro večer. Občas sa pošťastí voľný deň, vtedy je najdôležitejšie nestráviť z neho polovicu v posteli.
Učenie je tiež kapitola sama o sebe. Na strednej som nič nemusela, na ťažšie testy som sa naučila za dve poobedia. Hneď prvý deň som pochopila, že na medine „tudy cesta nevede“. Pravidelné učenie je to jediné, čo môžeme robiť. A kedy sa dá učiť? Počas vyučovania rozhodne nie. Takže doma, vo „voľnom“ čase.
Prvák a ranné meškanie
Kto by nemeškal… Jeden deň začíname o desiatej, druhý o siedmej.
Stačí malá nepozornosť pri nastavovaní budíka a je to. Nestíhame vstať na prednášku? Čo už, môžeme spať o hodinu dlhšie.
Pri povinných hodinách nastane súťaž s časom.
Preťaženosť krúžkami a aktivitami
Nestíhame chodiť na futbal, klavír, aj výtvarnú ako na základke a na strednej. Sme radi, ak stihneme aspoň niečo, aj keď nepravidelne. Je to nutný ventil, aby sme neskončili niekde medzi štyrmi stenami. Psychohygiena je potrebná!
Ale stojí to čas, stojí to energiu. Obidva zdroje sú vzácne a niekde narazíme nosom do steny. Alebo ho budeme šúchať o zem. Na konci semestra ale (obyčajne) končíme s úsmevom.
Originál článku nájdete na adrese https://www.rodinka.sk/predskolak/prvacik/7-najcastejsich-problemov-prvakov/
