Na strednej som sa dlho rozhodovala, na ktorú školu sa vydať. V hre boli rôzne mestá, rôzne fakulty a rôzne odbory. Nakoniec vyhrala medicína. Napriek tomu boli otázky, na ktoré som nemala odpoveď. Čo som chcela vedieť pred medicínou, ale odpoveď som našla až počas štúdia?

Mám na to?

Áno, ak naozaj chceš. Vysoká škola nie je stredná. Na niektorých skúškach podrážajú nohy, na iných sú ústretoví. Prechod z jednej školy na druhú je šok. Množstvo učiva je neporovnateľné, systém úplne iný. Napriek tomu väčšina študentov odchádza dobrovoľne. Ak ťa škola baví, zaprieš sa a prekonáš sa. 

Prokrastinácia musí ísť bokom, ak má byť na konci (m)učenia úspešná skúška a zvládnuté celé štúdium. Musíte počítať s hodinami strávenými nad knihami počas roku a týždňami počas skúškového. Keď spolužiaci zo strednej budú hádzať na instagram fotky z dovoleniek, vy budete pravdepodobne ešte zavalený knihami. Keď začnú niektorí fotiť svoje deti alebo oslavovať prvý titul, vy budete „možnorazdoktor“ v polovici štúdia. 

čo som chcela vedieť už na strednej o medicíne

Medicína je ťažká, ale asi nikto nedokáže povedať, či na tú školu má, kým ju neskúsi. Keď po tom túžite, choďte na prijímačky. Aj keby ste neuspeli na prvý pokus, neznamená to prehru. „Zlyhaní“ a „chýb“ zažijete na škole viac, dôležitá je vaša reakcia na nich.

Nevyhnutná je schopnosť odhodlať sa, začať, sadnúť si na zadok a vydržať na ňom sedieť poriadne dlho. Začiatok je vždy najťažší, keď nič neviem a vidím, koľko sa toho musím naučiť. Ako začnú postupne vedomosti pribúdať, aj učenie ide ľahšie.

Budem mať dostatok spánku?

Dostatok spánku bola jedna z hlavných otázok, čo som chcela vedieť pred medicínou. Objektívne môžem povedať, že na dĺžku spánku som náročná. Pri všetkých informáciách, ako ťažké a dlhé je štúdium, som preto začala uvažovať, či budem mať čas na to najdôležitejšie. Odpočinok.

Ešte pred začiatkom školy som si povedala, že spánku sa nevzdám. Každý deň bude mať minimálne deväť hodín, aj keby som nebola všetko naučená, nemala spravený protokol, proste aj keby tanky padali. Ak to bude znamenať neúspešný pokus o štúdium medicíny, budem to musieť prežiť. Spánku sa nevzdám.

čo som chcela vedieť pred medicínou

Takmer tri roky to naozaj išlo. Spávala som toľko, koľko som potrebovala a iba občas som pretiahla „večierku.“ Väčšinou však kvôli seriálu, nie škole. Výraznejšie mi spánkový režim nabúralo až skúškové tretieho ročníka. Posledných 10 dní pred patológiou aj patofyziológiou som spávala iba 7 hodín, čo by som dlhšie už nevydržala. Mohla som si za to však sama, pretože som sa takmer úplne vykašľala na priebežné učenie počas roku.

Takže odpoveď je áno, môžete spať dlho. Spite, koľko potrebujete. Samozrejme, tí čo spia kratšie, majú výhodu. Ale ak chcete spať deväť hodín denne, neobmedzujte sa. O to efektívnejšie (snáď) budete využívať zvyšný čas. 

Budem mať dosť voľného času?

Väčšina ľudí si medikov predstavuje ako študentov neustále zavalených v knihách. Je pravda, že učenia je veľa, ale ani najpevnejší zadok a chrbtica nevydržia čokoľvek. V škole strávime pomerne veľa času. Napriek tomu je najdôležitejšie samoštúdium. Môže sa preto zdať, že iba striedame spánok, školu, jedlo a učenie.

Realita je ale niekde inde. Samozrejme, existujú extrémy, ktoré sa učia od rána do večera. Neviem, ako to dokážu zvládať. Len viem, že medzi nich nechcem patriť. Aj keď to niekedy znamená horšie známky. Sú aj extrémy, keď sa niekto učí pár dní, alebo to aspoň tvrdí, a skúšky zvládne.

Je dôležité nájsť si svoj systém, s ktorým budete spokojní. U niekoho to znamená viac voľna a menej učenia priebežne cez semester a potom veľký nápor v skúškovom. Ja dávam prednosť poctivejšiemu priebežnému učeniu, aby som si aj v skúškovom mohla dopriať dosť spánku a nejaké to voľno.

Jednoducho povedané, voľna máte toľko, koľko si ho urobíte. Netreba stále sedieť pri knihách. Ani si to neviem predstaviť. V záujme nášho fyzického aj mentálneho zdravia je takmer nevyhnutné nájsť si mimoškolské aktivity a prevetrať si hlavu. Alebo si len ľahnúť na posteľ a nič nerobiť. Oproti iným vysokým školám bude voľného času možno menej, ale závisí to jedine od vás, vašej disciplíny a očakávaní.

Bude ma to baviť?

Nevyskúšaš, nevieš. Je ťažké priblížiť vám, čím si na medicíne prechádzame. Na strednej som mala nejaké predstavy, ale predstavy sú často iné ako realita. Nevedela som, čo ma čaká na prírodovedeckej, ani na lekárskej fakulte. Výrazne zavážil fakt, že na biológii ma neskutočne bavilo ľudské telo, ale vôbec ma neoslovili rastliny a živočíchy. Pustila som sa teda do medicíny, aj keď s obavami kvôli klinickým predmetom.

bude ma medicína baviť

Výsledok? Neviem si predstaviť, že by som študovala niečo iné. Neviem si síce predstaviť ani to, že by som mala byť doktorom, ale to má zatiaľ čas. Školu by som nemenila. V skúškovom si pravidelne nadávam, že som nevybrala niečo ľahšie, ale počas roku som šťastná a spokojná, že som tam, kde som.

Stretla som sa, a ešte určite aj stretnem, s predmetmi, ktoré ma nebavia. Nič nie je dokonalé, každá škola a odbor má svoje pre aj proti. No prakticky v každom predmete som našla aspoň niečo, čo ma oslovilo. Výnimkou je asi len biofyzika.

Medicína je krásna svojou obšírnosťou, jednoduchosťou a komplikovanosťou zároveň, a hlavne komplexnosťou, množstvom vzťahov a vecí, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Počas šiestich rokov štúdia sa ani zďaleka nedá naučiť všetko. Učíme sa, ako telo a jeho jednotlivé „súčiastky“ vyzerajú, fungujú, kde sa môžu pokaziť a ako sa to prejaví, diagnostikuje a lieči. Treba sa nabifliť, ale aj pochopiť množstvo vecí a vzťahov.

Bude vás to baviť? Zhodnotiť môžete len vy sami. Ak si nie ste istí, za pokus to podľa mňa stojí. Prinajhoršom zistíte, že to nie je pre vás a zmeníte školu.

Môžem byť dobrý lekár?

Je to škola pre mňa? Na rozdiel od predchádzajúcej otázky je táto zameraná štýlom Čo po škole?

Myslím si, že každý môže byť dobrým lekárom. Či sa ním aj stane, záleží len od neho. Budem raz dobrou lekárkou aj ja? Absolútne netuším. Chcem vôbec byť lekárkou? Tiež na sto percent neviem. Je to však tak ďaleká budúcnosť, že som túto otázku na čas hodila za hlavu.

S približujúcim sa koncom medicíny si ju určite budem klásť častejšie, ale čaro tejto školy je v tom, že lekárkou nemusím byť. Môžem si nájsť uplatnenie aj v iných oblastiach. To znamená, že po strednej škole mám ďalších šesť rokov na to, aby som zistila, čo ma baví a čo presne chcem v danej oblasti robiť. Potom môžem byť dobrý všeobecný lekár, špecialista, dobrý vedec… A otázka na okraj, čo vôbec znamená byť dobrým lekárom?

Chcem ísť na školu zo správnych dôvodov?

Ak vám napadne táto otázka, tak pravdepodobne je odpoveď Áno. 

Je blbosť ísť na medicínu kvôli postaveniu v spoločnosti, alebo peniazom. Ak ste šikovní, toho môžete mať viac aj bez vysokej školy. Takisto vás asi neprilákajú možnosti zahraničných pobytov, na ktoré sa oveľa ľahšie dostanete z iných fakúlt, alebo množstvo voľného času. Vidina nekonečného učenia odradí ďalšiu várku uchádzačov.

Keď sa na chvíľku zamyslíte, aké sú racionálne dôvody štúdia medicíny? Uznanie, túžba rodičov, tradícia v rodine, ani peniaze medzi nich nepatria. Túžba pomáhať je najčastejšie spomínaná a mám pocit že niekedy aj najmenej úprimná odpoveď. 

hodím sa na medicínu

Veľa z nás asi ani nevie, prečo na školu prišla. Len vieme, že sa nám tam páči, napĺňa nás to, vidíme v tom zmysel a chceme pokračovať ďalej za každú cenu. Naozajstná motivácia je náš dôvod, nech sa za ňou skrýva čokoľvek. Bez nej by sme nevydržali ani chvíľu.

Zapadnem do kolektívu?

Bolo obdobie, keď som školy a triedy striedala (z objektívnych dôvodov) ako ponožky. Zapadnúť a nájsť si kamarátov vie byť fuška. Ešte keď s nimi mám stráviť najbližších šesť rokov. Šesť rokov, takmer polovica života do nástupu na vysokú. Celkom dlhá doba.

Keď som však stretla svojich spolužiakov, stres opadol. Na vysokej škole sa stretnú ľudia, ktorí majú záujem o rovnaký predmet. Rovnaké, alebo aspoň príbuzné témy. Prvýkrát som mala „triedu,“ v ktorej som sa dokázala rozprávať s každým.

Keď prišiel tretí ročník a s ním zistenie, že krúžok sa rozpadne, bolo mi to naozaj ľúto. Ešte som taký skvelý kolektív nezažila. Ťažko tomu uveriť, ale možno bude ten nový ešte lepší.

Moja cesta vedie po 3. ročníku do pediatrického kruhu – pedikruhu. Odpájam sa od polovice známych tvárí a od 4. ročníka sa budem podrobnejšie venovať deťom.

Ohodnoť článok
Páčil sa Vám článok?
fb-share-icon
Instagram