Propedeutika 2 naozaj v nemocnici
O propedeutike v druhom ročníku som písala v samostatnom článku. V treťom ročníku sme sa z biochemického ústavu presunuli do nemocnice a propedeutika 2 bola naozaj s reálnymi pacientmi.
Predmet je rozdelený na internú a chirurgickú propedeutiku, takže je dvakrát do týždňa. Každá skupina bola priradená na určité „domovské“ oddelenie v rámci jednej z nemocníc. Mne sa ušla gastroenterológia v Bohuniciach a chirurgia v Detskej nemocnici.
Propedeutika 2 - interna
Prvý, zimný, semester sme prakticky celý strávili na IGEKu (gastro). Bol viac teoretický. Začali sme dokumentáciou a odberom anamnézy, neskôr sme prešli na celkové vyšetrenie pacienta – od hlavy až po päty. Prechádzali sme základné patológie a ako pri nich vyzerá klinický stav.
Snažila som sa priebežne čítať učebnicu a aj keď som hneď všetkému nepochopila, neskôr som z propedeutiky ťažila na skúškach z patológie aj patofyziológie. Tým, že sme sa dostali k živým pacientom a niektoré diagnózy videli aj vyšetrili, ľahšie sa mi motivovalo k učeniu. A oplatilo sa, nielen na propedeutike.
V letnom semestri sme sa presúvali po ostatných klinikách, takže sme videli aj kardio, hematoonkológiu, geriatriu a podobne. Kvôli častým presunom bolo občas ťažké zorientovať sa, kedy a kam máme prísť, ale videli a zažili sme toho pomerne veľa. A to aj napriek covidu, ktorý výuku výrazne obmedzil.
Kvôli covidu sme prvý semester boli rozdelení na dve skupiny. Polovica krúžku bola prezenčne v nemocnici, polovica sa pripojila online. Začali sme spoločným teoretickým úvodom z učebnice, ktorý bol povinný pre každého. Po ňom sa online skupina odpojila a hodina tým pre nich skončila.
Druhá polovica sa z učebne presunula na oddelenie za pacientmi, kde si cvičila odber anamnézy a celkové vyšetrenie. To sme potom konzultovali s lekárom a dostali pacientovu kartu, kde sme mohli nájsť ďalšie vyšetrenia a výsledky.
Čo vám pacient (ne)povie?
Keď budete odoberať anamnézu, snažte sa klásť čo najšpecifickejšie otázky. Občas som sa pacienta spýtala, či fajčí. Nie. A fajčil niekedy? Jasné, ešte pred mesiacom krabičku denne, aspoň 10 rokov. Takisto niektorí zjavne nepovažujú pivo za alkohol a treba sa naňho pýtať osobitne.
Farmakologickú anamnézu som postupom času mala chuť preskakovať. Keď niekto vedel názov aspoň jedného lieku, oslavovala som. Najčastejšie odpovede boli beriem niečo na srdiečko, alebo jednu bielu a jednu červenú tabletku.
Občas sa stalo, že pacient zatajil časť osobnej anamnézy. Pýtali sme sa na úrazy a operácie. Vraj žiadne. Počas vyšetrenia sme našli jazvu, tak sa pýtame, z čoho je? Operácia. Postupujeme ďalej a objavíme ďalší úraz s operáciou.
Alebo zisťujeme, či má pacient problémy so srdcom. V žiadnom prípade, je zdravý ako repa. Karta, ktorá nás informuje o prítomnosti kardiostimulátoru, má asi trochu iný názor.
Komunikácia s pacientmi je náročnejšia, ako sa môže zdať. Treba myslieť na všetky informácie, ktoré chceme získať, klásť správne otázky, vypočuť pacienta. Z niekoho sme každé slovo ťahali zubami nechtami, niekoho sme nevedeli zastaviť, keď prešiel od otázky k rozprávaniu o zážitkoch počas vysokej školy. Každý pacient je iný a propedeutika je skvelý predmet na to, aby sme sa oťukali a získali nielen teoretické, ale aj praktické základy a skúsenosti.
Chirurgická propedeutika 2
Chirurgiu sme mali v Detskej nemocnici. Covidovo fungovala trochu inak ako interna. Tiež sme boli rozdelení na dve skupiny, ale chodili sme každý týždeň. Jedna skupina prišla ráno na 8:00 a po cca hodine sa vymenila s druhou, ktorá mala začiatok o 9:00. Nevýhodou bola iba hodinová propedeutika, výhodou to, že sme boli prezenčne každý týždeň.
Doktori v nemocnici boli milí a nesedeli s nami zbytočne pri prezentáciách s teóriou. V rýchlosti sme prebehli pripravenú prezentáciu, mali možnosť pýtať sa na nejasnosti a potom sme sa už vybrali k pacientom.
Chirurgia bola pestrejšia ako interna, a to aj napriek výraznému škrtu cez rozpočet v podobe covidu. Chodili sme na oddelenie odoberať anamnézy a vyšetrovať. V podstate to isté ako na interne, ale vďaka tomu, že išlo o deti, sme sa museli priučiť mierne inému štýlu komunikácie. Okrem toho sme sa snažili čo najviac dostať do ambulancií, na sádrovňu, aj na sály. Proste vidieť a vyskúšať čo najviac.
Lekári boli ochotní a pustili nás všade, kam sa dalo. Nie vždy sa to podarilo, ale keď bola príležitosť, rozliezli sme sa kade-tade. Sklamaním bolo minimum pacientov. Ambulancie boli takmer prázdne, na sáloch všetky operácie hotové ešte pred tým, ako sme prišli do nemocnice. Covid zavrel ľudí doma a zjavne tým výrazne klesol počet úrazov u detí. Mali sme málo mŕtvych na patológii, aj málo živých na propedeutike.
Stále som však bola rada, že máme prezenčné vyučovanie. Aj keď málo, ale predsa len sme niekoho stretli. Každá skúsenosť sa počíta a neviem si predstaviť naskočiť do klinických predmetov štvrtého ročníka bez propedeutického rozbehu.
Z čoho sa učiť
Propedeutika je skvelá v tom, že som od začiatku vedela, z čoho sa pripravovať. Počas roku som priebežne čítala knihu Propedeutika a vyšetřovací metody vnitřních nemocí od Špinara a Chirurgická propedeutika od Zemana a kol. Z obidvoch kníh som prečítala takmer všetko, iba v chirurgii som vynechala niektoré časti.
Pred skúškou som si vytlačila vypracované otázky na internu aj na chirurgiu na preopakovanie a inšpiráciu, čo povedať ku ktorej otázke. Prečítala som ich dvakrát, doplnila stručnými poznámkami z hodín (oplatí sa nosiť so sebou malý zošit a pero) a stačilo mi to. Oplatí sa dávať cez rok na hodinách pozor a skúšku z propedeutiky robiť ako poslednú, až po patole a patfyz.
Propedeutika 2 ako posledná skúška
Propedeutika bola moja posledná skúška tretieho ročníka. Najklinickejším predmetom som uzavrela prvú, teoretickú, polovicu štúdia. Myslím si, že bola dobrá voľba nechať si ju na koniec.
Vďaka vedomostiam z patológie a patofyziológie boli v propedeutike otázky, ku ktorým by som okamžite vedela dlho rozprávať. Bez akéhokoľvek ďalšieho učenia. Bolo to teda výrazne jednoduchšie ako na iných predmetoch. Zároveň tým, že išlo o klinický predmet a nie až tak ťažký, ani motivácia učiť sa nespadla do mínusových hodnôt. Ľahšie som sa na konci skúškového odhodlala k týždennému pohodovému učeniu, ako keby som vedela, že ma čaká viac ako mesiac šprtania.
Netreba sa však dopredu úplne uspokojiť, posledný krok býva často ten najťažší. Po patfyz som učenie odkladala, až som nakoniec propku (propedeutiku) skoro nestihla po prvom čítaní zopakovať.
Jedna, alebo dve skúšky?
Propedeutika je v ISe vedená ako jeden predmet, skúšku sme však mali samostatne z interny a z chirurgie (o ktorej budete väčšinou počuť ako o „chirde“). Tí, čo mali obidve propedeutiky v rovnakej nemocnici, mali skúšky spojené. U nás prišiel naraz z každého oddelenia jeden skúšajúci a skúšky boli vďaka tomu tiež spojené – obidve v jeden termín.
Ak mal niekto hodiny v iných nemocniciach, tak ako naša skupina, záležalo od dohody. Oplatí sa napísať vyučujúcemu, či je možné skúšky spojiť, prinajhoršom povie nie. U nás sa to podarilo. Na termíny, ktoré boli v Bohuniciach (gastro), prišiel skúšajúci z chirurgie (Detská nemocnica) a naopak. Je to podľa mňa lepšie, keď sa dá spraviť interna aj chirurgia naraz, ako keby boli samostatne.
Priebeh
Skúška sa niesla v príjemnom duchu, rozdávali sa dobré známky a všetci sme si potiahli relatívne dobré otázky. Skúšajúci si zobrali niekoľkých na prípravu, zvyšok čakal na chodbe. Príprava bola dostatočne dlhá, aspoň na mojom termíne. Následne som si vybrala, ktorou otázkou chcem začať. Jednu otázku sme ťahali z chirdy a jednu z interny.
Obidvaja skúšajúci ma nechali rozprávať a otázky kládli, až keď som skončila. Niektoré boli iba doplňujúce, niektoré išli viac do hĺbky, niektoré boli vyslovene zaujímavosti, ktoré nepočítali do hodnotenia. Aj keď som po všetkých predchádzajúcich skúškach bola rada, že zo seba vôbec niečo dostanem, prekvapivo som si to užila.
Výrazne mi pomohla aj nálada skúšajúcich, ktorá sa prekvapivo zlepšovala, ako sa blížil koniec. Keď sme zostali v miestnosti posledné dve, akoby sa viac uvoľnili a ja ako úplne posledná som si dovolila aj vtipkovať. Prekvapivo mala táto moja malá trúfalosť pozitívnu odozvu, v tom momente zo mňa opadli zvyšky stresu a skúšku som prestala vnímať ako skúšku. O to lepšie som sa dokázala sústrediť a rozmýšľať aj nad nečakanými otázkami.
Propedeutika ako prvý krok do kliniky
Už pred rokom som ospevovala Základy ošetrovateľstva a prázdninovú prax v ošetrovateľstve. Nebudem sa vracať k tomu, aké boli skvelé a potrebné. Bol to prvý kontakt s nemocnicou, s pacientom, prvé pričuchnutie k naozajstným doktorom.
Nechcem porovnávať ošetrovateľstvo s propedeutikou 2, pretože to podľa mňa ani nie je možné. Jasné, že na propedeutike toho zažijete oveľa viac. Ale obidva predmety sú dôležité a propedeutika bez ošetrovateľstva by vyzerala zrejme inak. Ktovie, či by sme si ju v tom prípade užili rovnako?
Najväčším prínosom bol pre mňa kontakt s ľuďmi. To, že som mohla vidieť rôzne typy pacientov, stále dokola klásť rovnaké otázky v snahe zapamätať si ich, vyšetrovať živých ľudí a snažiť sa pri tom počuť a cítiť, čo mám. Sú to veci, ktoré si zautomatizujem a vycibrím až praxou, teoreticky sa niektoré z nich ani nedajú naučiť. Nehovoriac o tom, že napríklad ani komunikácii zoči-voči ma žiadna kniha nenaučí.
Z môjho pohľadu je propedeutika jedným z najdôležitejších predmetov. Otvorila nám dvere a mohli sme nahliadnuť do rôznych zákutí klinickej praxe. Priblížila nám, ako vyzerá práca lekára. Dala základy, ako pristupovať k pacientom a naučila nás aj teoretické nepodkročiteľné minimum.
Jednou z najdôležitejších oblastí bola pre mňa už spomínaná komunikácia. Prihovoriť sa pacientovi, pýtať sa, reagovať, vysvetľovať, pri deťoch pracovať aj s rodičmi. Klásť správne otázky je náročné a nepomôže nič iné, ako si to cvičiť. Čo najviac pacientov, čo najviac diagnóz. V každej situácii je niečo špecifické, čo sa môžeme spýtať a nedá sa to naučiť, ak to nezažijeme.
Propedeutika 2 mi načrtla prácu lekára, komunikáciu a vyšetrovanie. Dala mi základy, ale dôležité je, čo na nich postavím. Vďaka prázdninovej praxi v primární péči som získala ďalšie skúsenosti. Zase som sa o kúsok posunula. Postupne, kúsok po kúsku, prikladám dieliky svojej (lekárskej) skladačky.
