Diagnostické a zobrazovacie metódy boli jedným z mojich prvých blokov. Trvali dva týždne a po nich sme mali týždeň voľna. Ten som využila na učenie, keďže termíny skúšky nám vypísali priebežne počas semestra a nemuseli sme čakať na skúškové v januári.
O čom sú diagnostické a zobrazovacie metódy?
Ako pedikruh sme mali väčšinu výuky v Detskej nemocnici, kde sme začínali o 8:00. Hneď prvý deň nám rozdali rozpis, v ktorej nemocnici a kedy máme byť. Do Bohuníc aj sv. Anny sme chodili na 7:30.
Na jednotlivých klinikách sme postupne prechádzali teóriu. Od typov a princípov zobrazovacích metód sme prešli k zobrazeniam samostatných častí tela a ukazovali si „výzor“ základných, resp. dobre identifikovateľných patológií.
Predmet je pomerne široký. Pokrýva metódy ako sono, RTG, CT, MRI, ale aj intervenčnú medicínu, 3D zobrazovanie, alebo nukleárnu medicínu. Sama som bola prekvapená, koľko rôznych diagnostických a zobrazovacích metód je k dispozícii. Cieľom predmetu je zoznámiť sa s nimi a vedieť určiť, ktoré vyšetrenie zvolíme v ktorej situácii, aby sme získali potrebnú informáciu a nevystavili pacienta zbytočnému riziku.
Každý deň začínal teoretickou prednáškou na určitú tému. Témy sú v ISe a pri každej je text na samoštúdium s krátkym testom, ktorý je potrebné vyplniť na získanie zápočtu.
Praktická časť
Väčšinou (ale nie vždy) nás po úvodnej prednáške rozdelili na niekoľko menších skupín a rozpŕchli sme sa po pracoviskách. Niekto sa išiel pozrieť na CT, niekto na magnetickú rezonanciu. Inokedy sme si vyskúšali sono, aj sami na sebe. Počas dvoch dní strávených na intervenčnej medicíne sme sa niekoľkokrát pozreli na zákrok. Naopak, na nukleárke sme ledva videli jedného pacienta, keď nám ukazovali SPECT (jednofotónová emisná výpočetná tomografia).
Diagnostické a zobrazovacie metódy sa využívajú prakticky v každom odbore medicíny, takže je podľa mňa dôležité mať prehľad a orientovať sa v nich. Počas bloku mi občas chýbalo trochu väčšie prepojenie s praxou. To ale pravdepodobne záleží od konkrétneho pracoviska a lekára, ktorý má na starosti výuku. A takisto od situácie – covidovej, aj pacientskej. Tým, že rádiológia dostáva pacientov z iných oddelení a nemá vlastných, lekári si len veľmi ťažko môžu naplánovať, čo nám ukážu. Môžu pracovať iba s tým, čo príde.
V konečnom dôsledku sme ale videli všetko, čo sa dalo. Veľa prístrojov a vyšetrení sme videli aj „v akcii“ a mohli si prezrieť výsledný obraz. Lekári aj sestričky nám ukazovali staré zaujímavé prípady, aby sme videli čo najviac zreteľných patológií. Pretože vidieť a spoznať niečo na získanom obraze je čosi úplne iné ako naučiť sa, čo by sme mali vidieť.
Z čoho sa učiť
Na diagnostické a zobrazovacie metódy vraj existuje učebnica. Dozvedela som sa o tom až po skúške. Takže neviem posúdiť, nakoľko je dôležitá. A-čko som nedostala, ale skúšku som spravila aj bez nej. Počas učenia som ale narazila na niekoľko tém, pri ktorých by som rozsiahlejší text ocenila.
Hlavným zdrojom boli pre mňa vypracované otázky. Majú menej ako 180 strán, takže sa dajú vytlačiť cez Tiskelnik a stihla som ich prečítať niekoľkokrát. Priebežne som ich čítala už počas výukového bloku a potom len opakovala.
Vypracky som dopĺňala textami z ISu. Máme v ňom k dispozícii materiály k celému prvému (klinickému) okruhu otázok. Zvyšné dva okruhy som si doplnila z prezentácií, alebo internetu.
Diagnostické a zobrazovacie metódy - skúška
Pri prihlasovaní si všímajte, kam máte ísť, aby ste na skúšku trafili a neblúdili po inom oddelení, alebo inej nemocnici.
Z časového hľadiska boli pre mňa diagnostické a zobrazovacie metódy asi najnáročnejší predmet zimného semestra. Učila som sa priebežne celé dva týždne od začiatku bloku a snažila sa na prednáškach čo najviac vnímať. Potom som mala asi týždeň na opakovanie pred skúškou. Takže dokopy trojtýždňové učenie, z toho dva týždne popri škole. V porovnaní s inými skúškami je to nič. Ale po letnom skúškovom v 3. ročníku sa rozbiehalo ťažko a učenie dosť bolelo.
Dočkala som sa však niekoľkých aha momentov. Po troch rokoch medicíny som pochopila princíp magnetickej rezonancie, ktorý som si namýšľala, že som vedela už na biofyzike. Spravila som si jasno v módoch na ultrazvuku a reálne zistila, ako funguje piezoelektrický jav. Takisto som si zapísala do mozgu, že na nukleárnej medicíne lekári končia v normálnom čase, takže viem, kam ísť, keby som túžila po práci v relatívne kľudnom prostredí.
Príprava a priebeh
Skúška má iba ústnu formu a bola prezenčná. Ťahali sme si tri otázky. Prvá bola zameraná na kliniku, druhá na diagnostické a zobrazovacie metódy v zmysle rádiológie a tretia na nukleárnu medicínu.
Na prípravu si nás brali postupne, času bolo dosť. Keď som sa dostala na radu, sadla som si oproti trom skúšajúcim. Každý mal skúšať jednu otázku, ale viac-menej dvaja skúšali spoločne prvé dve otázky a tretí skúšajúci mal na starosti nukleárku. Občas som nevedela, na koho sa skôr otočiť. Stále mi niekto kládol otázky, sama som poriadne nič nepovedala. Rovno skákali na veci, ktoré ich zaujímali. Keď bolo niečo zle, mala som možnosť sa opraviť, keď som nevedela, posunuli sme sa ďalej.
Z celej skúšky som mala neutrálny pocit, nikto sa nás na našom termíne nesnažil vyraziť. A aj keď sa skúšajúci menia, nepočula som zatiaľ na diagnostické a zobrazovacie metódy žiadne „sťažnosti.“
