Už to budú dva roky, odkedy sa učíme žiť s koronavírusom medzi nami. Prišiel, všetko zastavil, priniesol nové prekážky a výzvy. Je ľahké vnímať všetky negatívne veci, ktoré s ním prišli. Ale je dôležité všimnúť si aj pozitíva. Nič nie je čiernobiele. Tomuto novému, covidovému, životu sa vo veľkej miere museli prispôsobiť aj školy. Ako fungovala moja fakulta počas covidu?
Písať, alebo nepísať?
Pôvodne som sa tejto téme snažila vyhýbať. Covid na mňa vyskakoval zo všetkých strán a nechcela som byť ďalšia do počtu, čo sa snaží využiť pandémiu na vypĺňanie webu. Postupne tento prvotný chaos utíchal a v súčasnosti sa viac hovorí o návrate k normálu.
Covid tu však bol, je, a nikto nevie, ako dlho ešte bude. V článkoch k jednotlivým predmetom som sa nemohla vyhnúť poznámkam ako „takto to vyzeralo počas covidu.“ Čo by bolo za bežných okolností, neviem. Pre nás sa stalo normálnym niečo nové.
Covid zmenil vysoké školy. A nie len vysoké. Ovplyvnil a zmenil nás všetkých. Na medicíne možno menej ako na iných školách, ale aj nám sa plietol popod nohy. Niekedy sme sa potkli, inokedy nás zachránil pred pádom.
V „predmetových“ článkoch druhého a tretieho ročníka som popísala základné rozdiely vo výuke. Cez kontakt ste si však viacerí pýtali informácie o chode školy, ako to vnímam a čo všetko covid ovplyvnil. Keď som nad tým rozmýšľala, uvedomila som si, že tento článok môže byť prínosný.
Zastavil sa čas
Pamätáš si ešte, ako covid začínal? Pre niekoho to bolo dávno, pre iného ako včera. Sedela som na seminári z TZKM a so spolužiakmi sme počúvali jednu zo zaujímavejších prednášok. Zrazu sa na druhej strane prednáškovej miestnosti začalo ozývať šepkanie stále viacerých hlasov. Prišiel nám mail, že vyučovanie je na dva týždne zastavené. Hneď od tohto momentu. O chvíľu neskôr to niekto prišiel oznámiť aj osobne. Rozpustili nás. Okamžite. Všetci sme išli domov. Netušili sme čo bude ďalej. Väčšina nášho krúžku sa teda presunula na poradu do reštaurácie. Poslednýkrát na dlhú dobu. O tom sme v tom momente ešte nevedeli.
Najhorší bol chaos a neustále zmeny pravidiel. Školu zavreli na dva týždne, rozhodla som sa preto zostať v Brne a počkať. Nemali sme žiadne informácie, v škole nevedeli čo robiť, predpokladám, že ani vláda nevedela, čo robiť. V správach sa striedala jedna informácia s druhou tak rýchlo, že som ich ani nestíhala vnímať.
Raz večer som na webe čítala aktuality aj zo Slovenska. Vraj od druhého dňa rána Slovensko asi zatvorí hranice. Nemala som ani najmenšiu predstavu, ako dlho budeme mať zavretú školu, ale zatiaľ stále platili pôvodné dva týždne.
Prvý z nich sa už blížil ku koncu. Čo ak odídem domov a o týždeň sa otvorí škola, no nepustia ma cez hranice do Česka? Na druhú stranu, keby sme boli zavretí dlhšiu dobu, radšej chcem byť doma, nie v jednej panelákovej izbe. Všade dobre, doma najlepšie.
Večer som volala mamine a ešte v ten deň, tesne pred polnocou, ma narýchlo odvážala s hromadou učebníc a počítačom na Slovensko. Riskla som to. Veď zatvorené hranice musí škola brať do úvahy, nie som predsa jediný Slovák, ktorý odišiel počas vynútenej „pauzy“ domov.
Vysoká škola počas covidu – prvý semester
Covid ma zachytil v letnom semestri druhého ročníka. Všetko sa zastavilo. Sedeli sme doma a nevedeli, čo bude. Niektorí vyučujúci sa odmlčali, na niektorých predmetoch sa snažili čo najviac vyriešiť online. Namiesto cvičenia sme dostali protokol a úlohou bolo doplniť informácie, vyriešiť úlohy, nakresliť schémy a podobne. Namiesto prednášok sme dostali prezentácie s doplňujúcimi poznámkami.
Veci sa začali meniť. Pomaly, postupne. Všetko chvíľu trvá. Keď už bolo jasné, že zavretí budeme dlho, k slovu sa dostali online vyučovacie hodiny. Bez zapnutých kamier, s vypnutými mikrofónmi a vyučujúcimi, ktorí zo začiatku nevedeli, ako k tomu pristúpiť. Niekde však začať treba.
V konečnom dôsledku som za „domáce väzenie“ počas väčšiny semestra bola vďačná.
Nepríjemná bola nevyspytateľnosť situácie, neustále sledovanie noviniek a neistota, ako sa bude zvyšok semestra odohrávať a ako budú vyzerať skúšky. Trochu to pripomínalo situáciu, ako keď si chorý, ale ešte nevieš čo ti je. Keď už máš diagnózu a vieš, proti čomu a ako bojuješ, je to ľahšie.
Preto akonáhle bolo jasné, že do konca semestra prezenčná výuka nebude a skúšky budú online, začala som si nový štýl učenia užívať. Keď som bola hladná, mohla som cez hodinu jesť. Keď bola prestávka, mohla som vybehnúť na záhradu za psom. Nemusela som myslieť na prepravu do kampusu, stačilo zapnúť počítač v päťminútovom predstihu. Mohla by som vo vymenúvaní výhod pokračovať, ale určite si to vie každý predstaviť. Najviac ma tešil veľký prírastok voľného času.
Online skúšky
Nakoniec sme si ukončenie predmetu volili sami. V lete 2020 boli vypísané online, aj prezenčné termíny. Keďže som bola doma a hranice (ešte stále) zatvorené, zvolila som online formu. Na fyziológii, aj na biochémii.
Predstavovala som si samé výhody tejto formy skúšania. Nemusím cestovať do Brna, ráno skoro vstávať, nervózne čakať pred ústavom. Môžem byť v pohodlných teplákoch, stačí nahodiť slušnú blúzku. Budem v známom prostredí svojej izby, bez skúšajúceho sediaceho hneď oproti. Vďaka tomu budem menej nervózna.
Všetky výhody samozrejme platia, ale realita bola predsa len trochu iná. Skúška mala aj svoje nevýhody. Či už maličkosť, ako zapnutá kamera (takže som videla aj samú seba, čo ma celkom vyrušovalo), alebo podstatnejšia vec – žiadny čas na prípravu. A to bola poriadna zmena!
Letné skúškové
Prvú som mala fyziológiu, ktorá bola z veľkej časti postavená na logike, takže som si neprítomnosť prípravy veľmi nepripúšťala. Ale zistila som, že aj keby som na prípravu mala len pár minút, výrazne by pomohli.
Počas prípravy si vždy vypíšem základné body k téme, o ktorých chcem počas skúšky hovoriť. Hlavne ak mám nejaké delenia, alebo treba vymenúvať, poznačím si to, lebo v strese pred skúšajúcim ľahko zabudnem veci, ktoré inak viem. Ďalšiu časť prípravy venujem rozvíjaniu myšlienok. Nájdem blízke témy, ktoré viem a ku ktorým dokážem ľahko premostiť, pretože súvisia s otázkou. Takisto si premyslím, v ktorých témach si nie som úplne istá a volím slová tak, aby bola šanca sa im vyhnúť.
Tento systém som v online nedokázala uplatniť. Naraz myslieť na to, čo povedať, ako to povedať, v akom poradí a ešte aj premýšľať, čomu sa vyhnúť, bolo priveľa. Zo začiatku som nebola poriadne schopná ani formulovať súvislé vety. Našťastie mi skúšajúci dal kostru, ktorej som sa mala držať, čím mi výrazne pomohol.
Aj keď pocity po skúškovom boli všelijaké, skúsenosť som vnímala pozitívne. Nie vždy budem mať čas dopredu premýšľať a formulovať myšlienky. Vďaka skúškam som zistila, na čom potrebujem zapracovať.
Nový ročník, nové výzvy
Covid naďalej úradoval a do tretieho ročníka som vstupovala s pomerne jasnou predstavou, ako bude výuka vyzerať. Na každom predmete nás samozrejme čakali doplňujúce informácie. Ale vedela som, že ako medici budeme mať časť prezenčne, časť online.
Online (dištančná) forma sa medzičasom vylepšila. Vyučujúci aj my sme s ňou vedeli lepšie narábať. V konečnom dôsledku som si musela napriek niektorým obmedzeniam pokračovanie v „covidovom učení“ pochvaľovať.
Online hodiny mi ušetrili množstvo času, ktoré by som strávila v MHD-éčke. Rozdelila som ho medzi učenie a voľný čas. Vďaka prezenčným cvičeniam sme neprišli o labáky s potkanmi, ani o kontakt s pacientmi v nemocnici. Ten bol síce v obmedzenom a občas polo-online režime, ale každá skúsenosť je lepšia ako žiadna. Sledovať naživo chod oddelenia, odoberať anamnézu, skúšať vyšetrenia, pozerať sa na diagnostické metódy a prípadne nakuknúť na operačnú sálu sú všetko veci, bez ktorých si školu neviem predstaviť. Lekári pracujú s ľuďmi, je preto dôležité byť s nimi v kontakte čo najskôr.
Samostatnosť bola ďalšou oblasťou, na ktorej som mohla (a musela) zapracovať. Prvýkrát som zostala v Brne na celý semester. Zo Slovenska som odchádzala v septembri a vrátila sa až na Vianoce. Musela som si pravidelne nakupovať a variť aj niečo iné, ako cestoviny. Zistila som, že na to mám. Priestoru na zlepšenie je ešte veľa, ale zvládla som to. Začala som si to užívať, lebo cestovanie vlakom tiež zaberie čas. Toho som mala zrazu viac ako predtým a pomaly som z toho šoku ani nevedela, ako ho využiť.
Vzostupy a pády
Vysoká škola počas covidu vyzerala u každého trochu inak. Mala som to šťastie, že som najhoršiu časť covidu zažila asi v najlepšom období. Počas teoretických predmetov, ktoré sme sa aj tak museli naučiť sami doma na zadku. Zároveň mimo ročníkov, pre ktoré platila povinná služba. A v čase klinicky zameranej propedeutiky sme mohli chodiť aj do nemocnice.
Z pohľadu výuky som nemala pocit, že by som výrazne o niečo prišla. Samozrejme, kontakt s pacientmi by za normálnych okolností bol asi väčší, ale vzhľadom na okolnosti som aj ten náš brala všetkými dvadsiatimi.
Z pohľadu voľného času som získala. Nestratila som kontakt so spolužiakmi, nebola som celý čas zavretá len doma za počítačom.
Covid mi ovplyvnil prázdniny, školu, aj voľný čas. Možno nie v takej miere, ako ostatným vysokoškolákom, ale dotkol sa aj nás medikov. Podstatné pre mňa bolo hľadať pozitíva. Vďaka tomu som si novú formu školy a fungovania mohla vychutnať.
Čo korona dala a čo vzala
Najprv chceš pozitíva, alebo negatíva? Čo ak pre niekoho je moje pozitívum negatívom? Je to zážitok, ktorý pre každého znamenal niečo iné, prežívali a vysporiadali sme sa s ním individuálne. Nejdem teda písať, čo sú plusy a mínusy obdobia covidu. Radšej napíšem, čo sa u mňa zmenilo. Názor na to, do ktorej „kôpky“ to hodíš, si už urob sám.
Čas
Omieľam to stále dokola. Viac času. Korona mi dala oveľa viac voľného času. Pravda je, že na medicíne veľkú časť tohto „voľna“ obetujeme škole. Ale okrem toho vznikol priestor na športovanie, čítanie, netflix-ovanie, písanie článkov na blog… Konečne som sa nakopla a intenzívnejšie sa začala zapájať aj do IFMSA.
Času bolo zrazu toľko, že som sa odvážila robiť aj veci, ktoré som predchádzajúce roky odkladala. Odhodlala som sa začať a prvý krok je najdôležitejší. Veď len tak zistím, ktoré aktivity ma napĺňajú natoľko, že stojí za to si ich udržať aj v nabitejšom programe. Rada skúšam rôzne veci, a následná možnosť voľby, ktoré z nich si naďalej ponechám je úplne super!
Obmedzenie pohybu
Zo začiatku som bola z dištančného vzdelávania nadšená. Doma by som sedela aj počas toho prezenčného, teraz som na to akurát mala viac priestoru. Nechodievam pravidelne do žiadnych klubov, fitiek, aj s kamarátmi sa mimo školy stretávam iba raz za čas. Som zvyknutá organizovať si svoj čas sama. Nemala som pocit, že by mi covid výrazne zasiahol do života.
Až počas leta som si obmedzenia začala naozaj uvedomovať. Prázdniny sú čas, kedy vypínam mozog od školy a chcem sa odreagovať. Počas strednej bolo plánovanie jednoduchšie vďaka „fixným“ dátumom konca školského roka. Prvou výzvou bolo vysporiadať sa s faktom, že na vysokej leto začína poslednou zvládnutou skúškou. Nikdy neviem, kedy presne to bude. Môžem len dúfať, že vtedy, ako som si to naplánovala. Teraz prišla ešte väčšia výzva. Covid-19.
Sedela som doma. Plán, ktorý sme mali, kvôli covidovým obmedzeniam okamžite krachol. Cesta do zahraničia je nereálna. Môžem pokračovať v sedení doma, alebo musím vymyslieť niečo nové, na Slovensku a mimo ľudí. Prehodiť výhybku na novú situáciu bolo ťažšie, ako úloha samotná.
Štruktúra dňa
Keď som bola zavretá doma celý deň, týždeň, mesiac, semester… vytvorila som si systém. Preležať celý deň pred telkou na gauči a v noci na poslednú chvíľu vyplniť protokol by dlhodobo nefungovalo. Snažila som sa čo najviac priblížiť školskej rutine a spestriť si ju voľnočasovými aktivitami.
Chodila som spávať a vstávala v rovnakom čase, od rána sa venovala škole. Keď som mala hotové všetky protokoly, dala som si prestávku a pustila sa do ďalších úloh. Ak mi zostal čas, sadla som aj k učeniu. Mala som ale stanovenú hodinu, po ktorej išla škola bokom a venovala som sa sebe, psovi, rodine. Rutina a odmena až po práci, to bol základ prežitia.
Počas minulého roka (už som bola naspäť v Brne), keď sme už chodili do školy takmer každý deň, sa mi systém začal rozpadávať. Aj keď som mala náročný deň, na konci ktorého som sa už nedokázala učiť, snažila som sa urobiť aspoň nejaké „automatické“ úlohy. Učenie som presunula na víkendy a celkom pekne to fungovalo.
Po druhom ročníku, ktorý som prežila doma v Bratislave, mi počas tretieho v Brne veľmi chýbal môj pes. Možnosť vybehnúť za ním kedykoľvek do záhrady, pohladiť jeho, vlastne jej, mäkkú srsť, hodiť loptičku, proste si oddýchnuť… To mi naozaj chýbalo. Bola to jedna z príjemných vecí covidu, od ktorej sa ťažko odvykalo.
Samostatnosť
Už od strednej som snívala o Erasme. Stráviť semester v zahraničí, spoznať prírodu, kultúru a nových ľudí ma lákalo. Vždy ale niekde v hlave blikala otázka „zvládnem to?“ Covid a všetko čo s ním prišlo, mi začalo preklápať odpoveď viac na stranu „áno.“
Už som strávila celý semester mimo domu. V prípade núdze by som to síce mala domov blízko, ale začala som sa viac spoliehať na seba.
A v tomto roku (zimný semester 4. ročníka) to prišlo. Najprv som sa prihlásila na IFMSA stáž. Potom som sa nadýchla a podala prihlášku aj na Erasmus. Ak sa mi podarí dobre napísať jazykový test, polovicu budúceho ročníka strávim v zahraničí.
Covidové oddelenie, covidová nemocnica
Mohli sme mať čiastočne prezenčnú výuku, boli však dni, keď som si hovorila: „načo vôbec?“ Nemocnice boli v špeciálnom režime, na oddelení minimum pacientov aj lekárov. Operačné sály aj ambulancie boli prakticky prázdne. Na patológii takmer žiadne použiteľné mŕtvoly (t.j. covid negatívne).
Postupne som ale prepla vnímanie a začala si užívať aspoň to, čo máme. Nebolo to dokonalé, nebolo to to, čo normálne, ale čo v tejto dobe bolo normálne? Dostali sme to najlepšie, čo bolo k dispozícii. Pravidelne som mohla stretávať spolužiakov, aj vyšetrovať pacientov. So zlepšujúcou sa covid situáciou sa aj výuka posúvala na vyššiu úroveň.
Letná prax už bola plne kontaktná. Všetci sme si na život s covidom tak trochu zvykli. Iné nám ani neostáva, len naučiť sa žiť v zmenených podmienkach.
Podarilo sa. Aspoň si myslím. Našim pedagógom, aj nám študentom.
