Súdne lekárstvo bolo jedným z blokov, ktorý som mala priradený v zimnom semestri štvrtého ročníka. Je to jeden z kratších predmetov. Blok trval iba týždeň, ale stihli sme počas neho veľa aj napriek určitým covidovým obmedzeniam.
Predstavíte si pri patológii podzemné chodby a miestnosti bez okien, tvrdé pitevné stoly pokryté krvou, ktorá steká až na zem a na nich položené mŕtve telá rozpárané od hlavy až po päty? Patológia je od toho pomerne ďaleko, ale súdne lekárstvo… má k tomu bližšie.
Súdne lekárstvo s prednáškami "v podzemí"
Prednášok (mimo bloku, pre všetkých) bolo v priebehu semestra len niekoľko. Sú neoficiálne, odohrávajú sa na ústave a všetky začínali vo večerných hodinách. Práve kvôli neskorým začiatkom som na nich nechodila. Asi to bola škoda, lebo aj kamaráti, ktorí sa prednáškam inak vyhýbajú, ich zaradili do kategórie „zaujímavé.“
Zaujímavé boli aj tie oficiálne prednášky v rámci bloku. Lekári pracujúci na Ústave súdneho lekárstva majú svojský štýl humoru. Počas prednášok rozprávajú reálne príbehy z praxe, pri ktorých sa niekedy mozog zastavuje. Sú tak trochu na rozhraní medzi mŕtvymi a živými, čo sa na nich zrejme mierne podpisuje. Ja som z nich bola nadšená.
Na prednáškach v rámci bloku som väčšinou hltala každé slovo. Jediné, čo ma vyrušovalo, boli nepohodlné stoličky a málo miesta na nohy.
Aj keď bola prednášková miestnosť na prízemí, keď som do nej vstúpila, mala som pocit, že som v hlbokom suteréne. Jediné okno v miestnosti je súčasťou vysokého stropu. Schodíkovito usporiadané lavice a zábradlia ako na štadióne, všetky steny aj schody chladné. Keď počas prezentácie zatiahli aj to jediné okno, sedeli sme prakticky v úplnej tme.
Praktická časť
Po prednáškach, niekedy už počas nich, nás zobrali do pitevne. Niektorí do nej vošli raz a stačilo im. Smrad nám udrel do nosa, ešte sme do nej ani nevošli. Vnútri nás naplno ovalil a asi všetci sme pod respirátormi krčili nosy a snažili sa to predýchať. Našťastie si čuch na ten zápach postupne zvykne a po niekoľkých minútach sa väčšina dokázala presúvať od jedného stola k druhému bez väčších problémov.
Do pitevne sme chodili v čase, keď bolo „rozrobených“ niekoľko tiel, aby sme videli čo najviac. Lekári nás postupne viedli od jedného k druhému, ukazovali a hovorili nám okolnosti smrti, ochorenia a zistenia pri pitve. To, akých „pacientov“ a diagnózy uvidíte, záleží od aktuálnych úmrtí. Od starších kamarátov som počula niekoľko zaujímavých kúskov, takže naše infarkty, zápaly, zlyhania srdca a jedno šuchnutie o vlak som nepovažovala za extrémne zaujímavé. Ale možnosť vidieť týždeň hnijúce ľudské telo, alebo niekoho, kto spadol zo skaly, bol (z medicínskej stránky) celkom zážitok.
Na konci bloku som odchádzala s pocitom, že keby mŕtvi ľudia tak veľmi nesmrdeli, súdne lekárstvo by do budúcna bolo mojím favoritom číslo jedna.
Z čoho sa učiť
Počas bloku som si po škole čítala učebnice z odporúčanej literatúry. Nestihla som všetky, skriptá na právnické otázky – Medicína a trestní právo – som vynechala, lebo som nestíhala.
Z knižnice som si požičala a prečítala knihy Soudní lékařství – 1. aj 2. diel. Autorom je profesor Hirt, vyučujúci aj skúšajúci na našom ústave. Okrem prvého okruhu otázok na skúške, ktorý je zameraný na (trestné) právo, bolo v knihách všetko potrebné. Čítali sa ľahko, aj keď miestami som niektoré úseky preskakovala. Zaujímavé boli časti s prípadmi z praxe, niektoré ma aj pobavili.
Keď som knihy prešla a blížila sa skúška, otvorila som najnovšie vypracované otázky – spracované Kokotyčinkami (2021). Majú iba necelých 170 strán, takže sa dajú prebehnúť oveľa rýchlejšie, ako učebnice. Prekvapilo ma, že v nich nič dôležité nechýbalo. Ani spolužiaci, ktorí sa učili iba z nich, nemali na skúške výrazné problémy.
Na záver som si stiahla všetky dostupné prezentácie a v rýchlosti ich prelistovala. Doplnila som tak časť medzier a mala dobrý pocit, že som spravila pre prípravu niečo viac ako normálne.
Súdne lekárstvo - skúška
Na učenie som nemala taký kľud a toľko času, koľko by som chcela mať. Napriek tomu sa mi podarilo prečítať učebnice a dvakrát aj vypracované otázky, takže som verila, že skúšku nejak zvládnem.
Termíny boli vypísané priebežne na celú druhú polovicu semestra, takže som si ho klikla nejaké dva týždne po skončení nášho bloku. Väčšina, ak nie všetky, boli pre päť ľudí, takže som čakala, že to budeme mať rýchlo za sebou. O to viac, že dvaja sa z nášho termínu odhlásili. Ale my traja sme tam stvrdli niekoľko hodín.
Zo skúšania som mala zmiešané pocity. Pri prvej – právnickej – otázke, z ktorej som mala najväčší rešpekt, si skúšajúci otvoril zákonník a chcel počuť takmer od slova do slova, čo v ňom je. Ak sa niekto trafil, mohol živiť šancu na A, ak nie, musel sa uspokojiť s horšou známkou.
Druhú otázku som mala tupé poranenia hrudníku. Spýtala som sa, akým spôsobom ju poňať. Vraj stačí „letom svetom“ prejsť cez všetky možnosti. Tak som začala vymenúvať všetky možné diagnózy a základný mechanizmus vzniku, ale pri každej jednej sme sa zastavili a čakali ma doplňujúce otázky. Niekedy som sa nestačila čudovať, čo za otázky to boli.
V podobnom „rýpacom“ duchu sa niesla aj posledná otázka. Celkom rýchlo som si uvedomila, že čím menej poviem, tým bude zrejme výsledná známka lepšia. Naozaj sa skúšajúci šťúral do každého môjho slova. Možno mal na to v ten deň chuť. Od spolužiakov, ktorí ho mali neskôr, som počula skôr názory, že bol v pohode a zbytočne do odpovedí nerýpal.
V konečnom dôsledku to nebola príjemná, ale ani vyslovene nepríjemná skúška. Jedna z tých, ktoré som spravila a nijak zvlášť na nich spomínať nebudem. Snáď jediná vec, ktorá mi zostane v pamäti, je, že človek môže nielen vykrvácať, ale aj zakrvácať. A je v tom rozdiel.
