Patológia, mikroskop, patologický mikrosvet
Patológia je dvojsemestrálny predmet. Mali sme prednášky a semináre, výuka prebieha v nemocniciach. Niektoré skupiny boli v nemocnici v Bohuniciach, iné u sv. Anny. Hovorí sa, že v Bohuniciach je patológia ľahšia – vrátane skúšky. Trochu pravdy na tom bude, ale ja som bola u Anny a nezvládnuteľné to nebolo. Dokonca pre mňa patológia bola jednou z najpríjemnejších skúšok.
Prednášky
Mali sme ich online kvôli covidu, takže som sa snažila ich nielen zapínať, ale aj vnímať. Dlho som to však nevydržala. Boli hneď po seminári z patológie a už som jej v ten deň mala naozaj dosť. Ale prednášajúci vedeli učivo dobre vysvetliť a keď som si prednášku vypočula, na seminári som bola oveľa viac v obraze. Má zmysel ich počúvať. Alebo sa aspoň priebežne učiť a čítať učebnice.
Semináre
Boli akýmsi pokračovaním prednášky. Niektoré veci sme zopakovali, pri niektorých sa išlo viac do hĺbky, niektoré veci z prednášky sme úplne preskočili. Ak sa budete učiť na skúšku z prezentácií, vytlačte si okrem prednášok aj semináre, aby vám nič nechýbalo. Prvý semester sme preberali všeobecnú patológiu, v druhom špeciálnu.
Ako veľký mínus som vnímala dĺžku hodín. Seminár sme mali od 8:00 do 11:20. Tri a pol hodiny. Iba s jednou desaťminútovou prestávkou. Aj keď som chcela vnímať až do konca, nešlo to. Proste sa to tak dlho nedalo. Cítila som, ako pozornosť po prvej hodine stále klesá, až som nebola schopná vnímať ani slovo. Bola to škoda, lebo časti, na ktorých som ešte vnímala, sa mi pred skúškou oveľa lepšie učili.
Treba však povedať, že naše semináre boli prakticky prednášky. Kvôli covidu sme nemohli pozorovať preparáty v mikroskopoch, mali sme iba obrázky v prezentáciách. Keby sme v priebehu hodiny pozerali na preparáty, možno by som vydržala vnímať dlhšie.
Pitvy
Covid nám výrazne ovplyvnil aj pitvy. Normálne sú na seminári každý druhý týždeň (ak je telo), takže sa striedajú s teóriou. U nás bolo tiel žalostne málo, asi všetci umierali na covid. Študentov ale púšťali iba k pitvám ľudí, ktorí zomreli ako covid negatívni. Za celý rok sme tak zažili iba zopár pitiev.
Najprv nám to vadilo. Postupne sme sa s tým zmierili. Dokonca sme sa dostali do stavu, keď sme dali prednosť teórii pred pitevňou. Nie že by pitvy neboli záživné. Bola to asi najlepšia časť z patológie a videli sme niekoľko naozaj zaujímavých diagnóz. No množstvo teórie bolo tak obrovské, že sme ho ledva stíhali.
Patológia, patológ, pitva
Je pomerne rozšírená predstava, že patológ robí pitvy. Že lekárovi pracujúcemu v podzemí prinesú na stôl mŕtve telo, ten ho rozreže, popozerá a napíše protokol. Pacient je mŕtvy, patológ mu už viac ublížiť nedokáže.
V skutočnosti sú pitvy iba malým kúskom, čomu sa patológia venuje. Oveľa viac času strávi lekár pri mikroskopoch. Vzorky sú väčšinou od živých ľudí. A patológ je ten, kto má určiť diagnózu a prognózu, prípadne aj ďalšie markery (parametre, ne/prítomnosť určitých štruktúr a pod.), na základe ktorých neskôr iní lekári stanovia liečbu.
Patológ tak zásadne ovplyvňuje životy množstva ľudí, ktorí sú živí, a vďaka jeho práci takí aj zostanú. Takže nie, patológ nerobí iba s mŕtvolami. A nie je pravda, že nemá čo pokaziť, alebo že už nemôže človeku ublížiť. Síce nevidí väčšinu pacientov tvárou v tvár, ale je toho veľa, čo môže pokaziť. Je to rovnako dôležitá a náročná špecializácia, ako všetky ostatné.
Ukončenie predmetu
Zápočet sme dostali za dochádzku. Počas celého roku sme robili online priebežné testy. V prvom semestri bolo ich vypĺňanie dobrovoľné, v druhom povinné. Dobré výsledky vraj mohli pomôcť na skúške, zlé by nemali uškodiť. Ale na udelenie zápočtu sme museli vyplniť všetky testy druhého semestra.
Hodnotenie však záleží na konkrétnom vyučujúcom. Niektorí zvolili dobrovoľné testy, iní dávali zápočet čisto za dochádzku. Mne osobne testy vyhovovali, keďže boli viac-menej iba pre nás a videla som, ktoré témy sa potrebujem podrobnejšie doučiť.
Na konci letného semestra je skúška, o tej sa dočítate nižšie.
Z čoho sa učiť
Veľa z nás sa spoliehalo na vypracované otázky. Aj ja som s nimi počítala. Chvíľu mi trvalo, kým som sa v nich zorientovala. Sú zvlášť výpracky do Bohuníc (500 str.) a k Anne (600 str.). Tie do Bohuníc vyzerajú pekne, ale čo sa obsahu týka, veľmi som im neverila. Mala som pocit, že na skúške sa bude vyžadovať viac. Mala som aj spolužiakov, ktorí sa z nich učili a skúšku u Anny zvládli. Pravdepodobne si však počas semestra prechádzali učebnice.
Dala som si teda vytlačiť výpracky k Anne, 600-stranové. Keď som ich otvorila a začala čítať, rýchlo som pochopila, že tudy cesta nevede. Dobre sa mi pamätajú obrázky, farebné odrážky, nadpisy a pekné formátovanie. V týchto výprackách snáď nič z toho nebolo. Bol to akýsi pozliepaný chaos. Ani texty mi nedávali zmysel, nevedela som sa z nich učiť. Ničomu som nechápala, bolo by to čisté bifľovanie.
Rozhodla som sa kúpiť učebnicu. Na výber sú v podstate dve, Povýšil a Zámečník. Na prednáškach hovorili, že Povýšil stačí, na seminári si vyučujúci pochvaľoval Zámečníka. Na webe som našla všelijaké recenzie. Na čom sa ale zhodli vyučujúci aj internet bolo to, že v Zámečníkovi sú informácie nad rámec predmetu, takže treba viac „triediť,“ čo naozaj treba vedieť a čo brať iba ako zaujímavosť.
Kúpila som nakoniec Povýšila. Keď som ale videla Zámečníka, druhýkrát by som zvolila radšej jeho. Texty boli oveľa ľahšie čitateľné, aj formát celej knihy bol z môjho pohľadu príjemnejší. Obrázky, na rozdiel od Povýšila, boli v texte priebežne, nie na pár stranách. U Anny by som teda jednoznačne volila Zámečníka, aj keď je obšírnejší.
Ktoré zdroje u mňa vyhrali?
Z čoho som sa nakoniec učila, boli vypracované otázky. Nie 500, ani 600 stranové, ale 1 000 stranové. Niekde som ich našla a bola to prvá čitateľná vec, ktorú som držala v ruke. Boli mixom Povýšila, prezentácií u Anny aj Zámečníka. S obrázkami, aj prehľadným formátovaním. Síce rovnako dlhé ako učebnica, ale aspoň zoradené do otázok. Brala som ich teda ako hlavný zdroj ku skúške.
Ideálne je z môjho pohľadu na prípravu použiť buď Zámečníka, alebo práve 1 000 stranové výpracky. V oboch prípadoch však treba priebežne podľa prednášok dopisovať, škrtať a upravovať, aby zostal obsah naozaj potrebný ku skúške. Učiť sa iba z jedného zdroja by som sa asi neodvážila. To je ale môj pohľad. Boli aj takí, ktorí sa nielen odvážili, ale aj dostali A. Takže sa rozhodnite podľa seba. Vy sami sa najlepšie poznáte a viete, čo potrebujete.
Patológia a ako sa ju (na)učiť
Objem učiva je enormný. Na rozdiel od nekonečného množstva patológií je kapacita krátkodobej pamäte veľmi obmedzená. Čo z toho vyplýva? Priebežné učenie je nevyhnutné. Keďže sme nepísali priebežné ani zápočtové testy, veľkú časť roku som sa flákala. S približujúcou sa skúškou som si naplno začala uvedomovať to ohromné množstvo vecí, ktoré sa musím naučiť. Stihla som prejsť všetko? Áno, niekoľkokrát. Stačilo to na skúšku? Áno. Mala som v niektorých témach medzery? Asi vo všetkých. Môžem povedať, že viem celú patológiu? Ani zďaleka.
Biochémia aj fyziológia boli nič v porovnaní s patológiou. Pri prvom čítaní som mala chuť hodiť papiere von oknom a utiecť. Našťastie mám na okne sieťky. Prečítala som 500 strán, takmer nič si z nich nepamätala a to som nebola ani v polovici. Potrebovala som vymyslieť plán, vďaka ktorému spravím skúšku. Ako sa mám učiť? A hlavne, ČO sa mám učiť?
Celý rok sme sa pozerali na mikroskopické obrázky, počúvali o molekulárnych markeroch a ďalších mikroskopických charakteristikách ochorení. Počula som však, že na skúške ich zaujíma klinika a z mikroskopie stačia základy. Podľa toho som sa zariadila.
1. Definícia, charakteristika
Začala som základným popisom. Čo je nádor, ateroskleróza, atď.? Ako sa delí bronchogénny karcinóm? Ak sa v otázke na niečo pýtali, začala som vysvetlením, o čom vlastne budem hovoriť a uviedla som klasifikáciu. Niektoré definície som sa musela naučiť, iné sa dajú logicky odvodiť. Brala som to ako základ, od ktorého sa odrazím.
2. Klinické prejavy a makroskopia
Na druhom mieste v mojej hierarchii prípravy bola klinika a makroskopický vzhľad. Pretože to je to, s čím sa ako lekár stretnem. Príde pacient a hneď sa naňho môžem pozrieť a spýtať sa, ako sa cíti. Načo mi je vedieť, ako vyzerá pod mikroskopom napr. meningitída, keby som nespoznala jej typické prejavy?
Do tejto kategórie patria aj komplikácie a vývoj choroby, jej prognóza. Myslím si, že toto sú tiež veľmi dôležité vedomosti. Čo sa môže pokaziť, čo pacientovi hrozí, napr. keď mu zlyhávajú obličky, alebo keď má pľúcnu fibrózu? Ako sa vyvíja poškodenie pečene pri hepatitíde, alebo alkoholizme? Ktoré štádiá sú zvratné a kedy je už poškodenie trvalé? Ako chorobu diagnostikujeme a ako ju môžeme liečiť?
Patológia bola niekedy viac o kladení otázok, ako o učení samotnom. Čokoľvek som sa naučila, začala som sa pýtať na veci okolo. Skúste sa zamyslieť, na čo sa skúšajúci môže spýtať. Keď počas odpovede spomeniete napríklad pľúcnu embóliu a skúšajúci sa tej témy chytí, čo ho bude najviac zaujímať? Rozmýšľajte nad tým z jeho pohľadu.
3. Patologická fyziológia
Patológia sama o sebe je obšírna, prečo k tomu pridávať ďalší predmet? Pretože sa výrazne prelínajú. Jasné, že som sa neučila patfyz tak podrobne, ako na samostatnú skúšku. Ale bolo pre mňa dôležité chápať základné princípy chorôb. Keď viem, čo sa v tele/orgáne deje, ľahšie si dokážem odvodiť aj patologické zmeny. Tieto dva predmety sa podľa mňa nedajú od seba oddeliť.
4. Mikroskopia a molekulárna patológia
Áno, vidíte správne. Mikroskopia je na konci zoznamu. Rozhodla som sa naučiť iba základy, typické nálezy u jednotlivých chorôb. Doteraz si pamätám Bierbeckove granule tvaru tenisovej rakety pri histiocytóze z Langerhansových buniek, alebo Schaumannove telieska pri sarkoidóze. Vedela som popísať zmeny pri jednotlivých glomerulonefritídach a podobne.
Vedela som, že celú mikroskopiu sa nedokážem v krátkom čase naučiť. Takže som vybrala podstatné časti a učila sa hlavne tie.
Dôležité sú aj translokácie! Ak si dobre spomínam, tak každá translokácia spomenutá v prezentácii, je na skúške vyžadovaná.
Patológia - skúška
Skúška prebiehala prezenčne. Príprava bola dlhá a bolestivá. Pred skúškou som sa učila asi 5 – 6 týždňov, posledné 3 – 4 naozaj naplno. Do vypraciek som dopisovala poznámky z Povýšila a prezentácií. V škole som si zobrala všetky absencie, ktoré som prezieravo neminula počas roku. Stále som mala pocit, že niektoré veci vidím prvýkrát. Deň pred skúškou som sa zúfalo snažila zopakovať celú patológiu. Nepodarilo sa. Ale vedela som, že ku každej otázke dokážem niečo povedať.
Nakoniec sa patológia zaradila medzi najkrajšie skúšky. Dôvod bol jednoduchý: skúšajúca. Asi je to u Anny ťažšie ako v Bohuniciach, ale neverte všetkému, čo počujete. Prichádzali sme s obrovským rešpektom a strachom k skúšajúcim. Čo som však počula, žiaden z nich nebol nepríjemný.
Niekoho viac zaujímala klinika, niekoho mikroskopia. To už je o náhode, koho dostanete. Ale keď sa poctivo naučíte, nevyhodí vás nikto. Aj čo sa týka známok, mám pocit, že patológia dopadla oveľa lepšie ako patologická fyziológia. Takže sa proste snažte a spravte pre úspech maximum.
Praktická časť
Prvou časťou skúšky je praktická časť – mikroskopia. Tu som ďakovala covidu, že je tu s nami. Keďže sme sa cez rok nedotkli mikroskopov, mali sme túto časť formou obrázkov. Každý dostal dva a mali sme určiť, o čo sa jedná. Dopredu nám do ISu obrázky nahrali, aj s ich popismi, takže sme mali skvelý zdroj na učenie.
Oproti skúške z histológie, kde stačilo určiť štruktúru, tým však praktická časť na patole nekončila. Nestačí preparáty určiť, dostali sme ku každému niekoľko doplňujúcich otázok. Zvlášť som sa na to nepripravovala. Otázky boli také, na ktoré ľahko odpoviete, ak ste naučení celú teóriu. Občas nás zaskočila formulácia, ale nakoniec sme sa k odpovedi všetci dopracovali.
Ústna časť
Po praktickej časti mi pani asistentka vytiahla tri otázky. Všeobecná patológia, špeciálna patológia a nádorová patológia. Dostala som celkom dobrú kombináciu, takže som sa pustila do prípravy.
Trošku nepríjemné je, že počas prípravy skoro stále niekto rozpráva. Praktickú časť som robila ako prvá. Hneď ako som ju skončila, dostala som otázky na ústnu a mohla začať s prípravou. Popri nej som ale počula skúšanie praktickej časti všetkých, čo išli po mne, keďže sme boli v jednej miestnosti. Poslední zase počúvali už moju ústnu skúšku. V úplnom tichu sme teda veľa času nemali.
Skúšanie ako také bolo veľmi príjemné, pripomínalo až priateľský rozhovor. Skúšajúca pani doktorka bola trpezlivá. Ak som nevedela odpoveď, snažila sa ma nasmerovať správnym smerom. Pýtala sa hlavne na kliniku a praktické veci. Čo som si veľmi vážila bolo, že povedala správnu odpoveď, keď som sa k nej nevedela dopracovať. S tým sa často nestretávam.
Aby som to teda zhrnula, žiadny strašiak menom patológia u sv. Anny sa nekonal. Atmosféra bola príjemná, skúšajúca veľmi milá a ochotná diskutovať. Za mňa možno zatiaľ najlepšia skúška.
