Pochádzal z Paríža (Francúzsko), z rodiny bohatého právnika. Narodil sa v roku 1743 a zomrel v roku 1794. Vyštudoval právo, ktorému sa však nikdy nevenoval. Zaujímala ho matematika, fyzika a chémia. Už ako 25-ročný sa stal členom Akadémie vied, neskôr aj jej riaditeľom. Jeho hlavným prínosom bola práca v oblasti chémie.
Odmietal zaužívané chápanie chémie založenej na prítomnosti tajomnej substancie „flogistón“ v každej horľavej látke. Tá sa mala uvoľňovať pri horení v podobe plameňa. Vedci sa ňou pokúšali vysvetliť takmer všetky chemické reakcie.
Lavoisier položil základy modernej chémie ako presnej vedy. Používal váhy pri chemickej analýze, založenej na kvantitatívnych metódach merania a váženia. Tvrdil, že je potrebné skúmať zloženie chemických látok na začiatku a konci reakcie, ale aj ich množstvo.
Objavil dovtedy nepoznaný, ale rozšírený prvok, kyslík. V tom období sa to nezávisle na sebe podarilo viacerým vedcom naraz. Dovtedy sa vzduch považoval za prvok.
V roku 1774 sformuloval zákon zachovania hmotnosti. Nezávisle od neho spravil to isté aj Lomonosov. Definitívne vyvrátil prítomnosť záhadného „flogistónu“.
O štyri roky neskôr dokázal, že horenie je reakcia, pri ktorej dochádza k zlučovaniu sa s kyslíkom. Objavil prejav oxidácie (okysličovania) v mnohých procesoch – od hrdzavenia až po dýchanie živých organizmov.
V roku 1787 vydal priekopnícku prácu o chemickom názvosloví. Pokúsil sa v nej vytvoriť prvú sústavu chemických prvkov.
O dva roky publikoval Rozpravu o základoch chémie, v ktorej popísal, ako z prvkov vznikajú zlúčeniny. Túto prácu používalo niekoľko generácií chemikov ako učebnicu.
Zdroje:
HAŠKOVEC, MŰLLER. 2006. Galéria géniov. Bratislava. PRÍRODA
HAVRILA. 2004. Ľudia, ktorí zmenili svet. Praha. OTTOVO NAKLADATELSTVÍ
