Fyzické aj psychické sily vyčerpané, ale skúšky hotové! To znamená, že tretí ročník je ukončený. Takmer. Zostáva absolvovať letnú prax. Týždeň sa pokúsim nikomu neublížiť. To už nejak zvládnem.
Píšem mail svojej obvodnej lekárke. Iného doktora blízko domu nepoznám. Ak ma zoberie, môžem sa ukázať len v pozitívnom, alebo negatívnom svetle. V oboch prípadoch si ma zrejme zapamätá.
Letná prax: deň prvý
Týždeň po poslednej skúške prichádzam do ambulancie. Víta ma plná čakáreň. Neuvážene klopem na dvere hneď po príchode. Všetci ma prebodávajú pohľadmi a pani čakajúca hneď pri dverách mi podráždene oznamuje, že pani doktorka má vnútri pacienta. Odstupujem trochu od dverí, aby sa dusná atmosféra mierne uvoľnila a netrpezlivo odpočítavam sekundy, kým sa otvoria dvere. Aj tak na sebe cítim pohľady celej čakárne.
Keď sa objaví hlava sestričky, hneď skáčem dopredu s vedomím, že ma v čakárni v duchu každý preklína. Teraz prišla, hneď sa pchá dovnútra a naozaj ju tam púšťajú. Tak dlho som nebola u lekára, až som zabudla, že čakárne sú bojovým polom.
V ordinácii
Zoznamujem sa s doktorkou. Vysvetľujem, že nič neviem, takže je asi v záujme všetkých, aby som zatiaľ iba sledovala dianie okolo seba. A budem rada za hocičo, čo si neskôr vyskúšam. Ak sa odhodlám ja, lekárka so sestričkou, aj pacienti.
Prichádza prvý pacient na dokončenie preventívnej prehliadky. Nasadzujem si fonendoskop do uší a v hlave mi vyskakujú auskultačné miesta srdečných chlopní. Víťazoslávne sa usmejem popod nos. Niečo viem! Nadšenie ma však rýchlo prechádza, keď vidím hrudník bez vyznačených medzirebrových priestorov. Takto to v učebnici nevyzeralo. Prikladám fonendoskop ma rovnaké miesta ako predo mnou doktorka a snažím sa počuť nepočuteľné. Jediné, čo by som sama dokázala konštatovať, je fakt, že pacient má srdce.
Nasleduje vyšetrenie pľúc – zisťujem, že pacient dýcha – a brucha, pri ktorom si vybavujem všetky body a znamenia z propedeutiky. Ten rok v nemocnici počas školy nebol úplne márny, nejaké stopy na mne predsa len zanechal. Lymfatické uzliny aj kotníky sú v poriadku, vyzerá, že pacient je zdravý. Prvú preventívnu prehliadku mám za sebou.
Každý ďalší pacient sa zľakne a cúvne, keď ma zbadá. Čakám, kedy niekto dostane infarkt. Doktorka už radšej každého varuje pred vstupom do ambulancie, že tam som. Aj ja by som sa asi zľakla, keby ma hodili k medikovi.
Letná prax: deň druhý
Vstupujem do čakárne odvážnejšie. Pozdravím sa, ale radšej s nikým nenadväzujem očný kontakt. Klopem na dvere. Všetci pozerajú, ale nikto mi nevynadá. Keď sestrička otvorí, rýchlo sa prešmyknem dnu.
Mala by som si vyskúšať odbery. Zdesene pozerám na „náradie,“ pacient zdesene pozerá na mňa. Poprosím sestričku, aby to urobila ona. Neskôr jej vysvetľujem, že v Česku používame iné pomôcky. Skúmavku točíme, nenastokávame. Nie že by som vďaka pár českým odberom mala veľké zručnosti s akoukoľvek skúmavkou.
Prichádza ďalší pacient. Už vo dverách si všímam ruky. Pozerám na žily, sestrička pozerá na mňa. Pacient skáče očami z jednej na druhú. Má väčší strach z ihly, alebo zo mňa? Kývnem na sestričku, že to skúsim. Dezinfekcia, ihla, nepichnúť sa. Prvá časť úspešná. Približujem sa k žile a snažím sa pokojne dýchať. Prepichujem kožu a premýšľam, ako hlboko zájsť. Skúšam nastoknúť skúmavku. Mám krátke prsty, nedočiahnem palcom na jej koniec. Chvíľu s ňou bojujem. Keď sa objaví krv, obaja s pacientom si vydýchneme. Neviem, či sa niekedy tešil viac, že krváca.
Prichádza doktorka a presúvam sa od krvi k anamnézam a vyšetreniam. Popri tom hľadám karty a roznášam ich z jednej miestnosti do druhej. Zisťujem, že mám problém s abecedou. Ale to na medicíne asi nevadí. Hlavne, že si pamätám slová ako Edinger-Westphalovo jadro, Bierbeckove granuly, Burkholderia cepacia, alebo Courvoisierovo znamenie.
Sestrička sa pýta, či chcem pichnúť očkovanie proti hepatitíde. Hneď bežím k pacientke. Vydezinfikovať, spraviť riasu a bodnúť. Znie to jednoducho. Dezinfikujem a snažím sa otvoriť ihlu. Nejde mi to. Bojujem, až nakoniec vyhrám. Hneď si však všimnem, že mám krvavý prst. Žiadna výhra, je to remíza.
Letná prax: deň tretí
Vstupujem do čakárne. S každým nadviažem očný kontakt a pozdravím sa. Klopem na dvere. Všetci pozerajú, ale opäť mi nikto nevynadá.
Povzbudená predošlým dňom sa chystám na odbery. Podľa počtu nachystaných kariet vidím, že pacientov príde veľa. Zjavne toho dnes stihnem viac, ako za minuloročnú dvojtýždňovú ošetrovateľskú prax.
Jednému z pacientov meriam teplotu a tlak. Klasický tlakomer, stačí stlačiť gombík. Na tom nie je čo pokaziť. Error. Zle som nasadila manžetu. Pacient na mňa pozerá a ja sa pod respirátorom usmievam. Pokaziť sa dá naozaj všetko. Ale práve to sú momenty, ktoré si zapamätáme a vďaka ktorým sa učíme.
Sestrička ma berie do vedľajšej miestnosti, aby som videla natáčanie EKG. Spomínam si na všetky body, kam sa umiestňujú hrudné elektródy. Pri pohľade na hrudník pacienta však zase neviem, kde sú tie správne medzirebria. Končatinové zvody sú žltá – zelená a červená – čierna, ale rozmýšľam, ktoré sú na ktorej strane. Som si istá, že keby som dnes točila EKG sama, výsledky by boli jednoznačné – pacient nevykazuje žiadne známky srdečnej aktivity. Sledujem preto pozorne sestričku a snažím sa zapamätať, ktorý kábel kam pripojiť.
Vyšetrenie ciev. Neviem, čo si pod tým predstaviť. Hneď sa teda pýtam, či môžem ísť aj ja. Sestrička dáva pacientovi tlakomer na ruky aj nohy. Mozog prepočítava. Po chvíľke si predstavím ischemickú chorobu dolných končatín. Pozerám na výsledné hodnoty a… mala som pravdu. Je to test na odhalenie ICHDK. Možno z nás po tých šiestich rokoch predsa len niečo vyrastie.
Letná prax: deň štvrtý
Vstupujem do čakárne, zdravím a klopem na dvere. Nevšímam si spaľujúce pohľady, viem, že o chvíľu im do ruky budem pichať ihlu.
Prvýkrát idem sama robiť EKG. Trikrát pre istotu kontrolujem čísla elektród, aby som niečo nepokazila. Žltá – zelená vľavo, červená – čierna vpravo. So zatajeným dychom stláčam print a pozerám na záznam, ktorý sa tlačí. Pacient žije, to je prvý úspech. Podľa prístroja je v poriadku, druhý úspech. Nadšene sa vraciam do ambulancie s mojím prvým samostatným EKG v ruke.
Nasleduje niekoľko odberov krvi a potom mi sestrička núka tetanovku. Pár som ich už počas praxe pichla, takže neváham a beriem ju. Dávam si pozor, aby som si nespravila ďalšiu dieru do prstu pri otváraní. Tentoraz som úspešná a ihlu pichám iba do ruky pacienta. Na injekciu do zadku si zatiaľ netrúfam, len sledujem sestričku.
Deň piaty a koniec?
Týždeň ubehol rýchlejšie, ako som čakala. Zvykla som si na nervózne a nahnevané pohľady v čakárni, aj na vydesené pohľady, keď sa blížim s ihlou. Natočila som si niekoľko EKG, odoberala krv, pichala tetanovky a s doktorkou vyšetrovala pacientov. Dokonca aj na tú injekciu do zadku som sa odhodlala. Okrem toho som si precvičila abecedu, správnu kartu viem nájsť oveľa rýchlejšie.
V piatok som prvýkrát sledovala MoCA test na vyšetrenie kognitívnych funkcií. Keď zaznela otázka, koľkého je, začala som pochybovať, či sú moje kognitívne funkcie na dostatočnej úrovni. Som rada, keď viem, aký je deň. Kto si má pamätať dátumy?
Po ranných odberoch nasledovala spŕška pacientov, ktorí si predlžovali PN, takže sme mali asi najrušnejší deň z celého týždňa. Až keď odišiel posledný, naozaj som si uvedomila, že moja prax sa končí.
Za týždeň som zistila, že mám super obvoďáčku (aj sestričku samozrejme). Vyskúšala som si viac vecí ako za posledné dva roky počas školy v nemocnici. Nemohla som síce ísť na operačnú sálu ako na ošetrovateľskej praxi, ale bola som v reálnej praxi všeobecného lekára. Videla a zažila som chod ambulancie počas celých ordinačných hodín. Nie iba na skok „na ukážku.“ Videla som, akí rôzni sú ľudia a mala som malú ukážku problémov, s ktorými prichádzajú.
Najkrajšou bodkou na záver bolo tvrdenie, že som pomohla. Ako medik som zvyknutá, že všade zavadziame. Rukami ešte nevieme robiť skoro nič, takže to nie je prekvapenie. O to viac ma potešilo, že táto prax nebola prínosom iba pre mňa, ale aj pre druhú stranu. Prvá skúsenosť so slovenským zdravotníctvom teda dopadla nad všetky očakávania.
Uvedomenie na záver
Nad moje očakávania bol aj obrovský počet pacientov, ktorí spadajú pod obvodnú lekárku. Každý sa sťažuje na slovenské zdravotníctvo. Na mrzutých lekárov, ktorí nemajú čas na pacienta. Na plné čakárne. Z pohľadu pacienta, samozrejme, vnímam to isté. Ale po skúsenosti z druhej strany sa na to už nedokážem pozerať iba z môjho uhlu pohľadu.
Množstvo pacientov, ktorých lekári majú, sú nad sily kohokoľvek. Nejako to zvládajú, ale určite by zo svojej práce dokázali mať úplne iný pocit pri nižšom počte. A pacient? Keď má zdravotný problém, očakáva starostlivosť. Ale… Ako má každému človeku venovať lekár sto percent, ak má v kartotéke tisícky zdravotných kariet? Ďalším poznaním bolo obrovské množstvo administratívy, ktoré musí lekár zvládať popri pacientoch.
Ordinačné hodiny sme mali väčšinou len dopoludnia. Z ambulancie však doktorka reálne odchádzala večer a časti kariet sa venovala až do noci. Krátke ordinačné hodiny neznamenajú, že lekár zhrabne plat, odslúži si povinných pár hodín a užíva si voľno. Sú za tým nekonečné hodiny práce, ktoré však bežný človek nevidí.
Nech ale nekončím depresívne. Ten týždeň v ambulancii sa mi naozaj páčil. Preto som sa ponúkla a lekárke aj sestričke pomáhala (áno, už reálne pomáhala), aj ďalší týždeň.
Bol to super pocit, keď už jednotlivé úkony išli hladko, dokázala som ich robiť samostatne a v ambulancii som si nepripadala ako piate koleso na voze.
