Patológia a patologická fyziológia. V čom je rozdiel?
Patológia aj patologická fyziológia sú dva dvojsemestrálne predmety, oba so skúškou v lete. Práve táto kombinácia je na treťom ročníku najhoršia. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi bolo toto skúškové jednoznačne najnáročnejšie. Z veľkej časti za to mohlo množstvo učiva. Na patológiu som sa učila takmer dva mesiace, na patfyz asi mesiac. Bolo neskutočne vyčerpávajúce sa tak dlho sústrediť na školu. Nepomohli ani horúčavy za oknom a izba bez klimatizácie, ktoré sa k tomu pridali.
Aj keď som si patológiu zapísala už na konci mája, na prvý predtermín, semester som ukončila až v polovici júla. Skúšky sme mali dokopy štyri. Patológia aj patologická fyziológia ma odpálili a niekoľko dní po skúškach som nebola schopná ničoho. Mozog sa nedokázal koncentrovať, aj každý kúsok tela ma bolel, nech už som bola v akejkoľvek polohe. Po zvládnutí všetkých povinností som musela vypnúť a vybrať sa na výlet, von do prírody. Čiastočne to bola aj moja chyba. Poučenie, treba sa naozaj učiť priebežne, ideálne oba predmety.
Patológia (ktorú nikto nenazve inak ako patola) je predmet, ktorý je postavený na mikroskopii. Uvidíte pitvy, budete sa rozprávať o makroskopii aj klinike, ale reálna práca patológa je postavená predovšetkým na mikroskopovaní. Predmet by sa kľudne mohol volať patologická histológia.
Patologická fyziológia (patfyz) sa zase na patológie nepozerá „opisovo,“ ale funkčne. Hľadá odpovede na to, prečo sa v tele niečo pokazí, ako to prebieha, čo sa s čím ovplyvňuje, aké sú súvislosti? Kladie veľa otázok a je plná logiky a vzájomných vzťahov. Taká obšírnejšia a ťažšia fyziológia. Podľa mňa neskutočne zaujímavá, ale nedokázala som si ju pri toľkých týždňoch učenia vychutnať.
Pomôže viac patológia na patfyz, alebo patologická fyziológia na patole?
Obidva predmety sa pozerajú na rovnaké choroby, len z trochu inej perspektívy. Osobne si myslím, že sa od seba nedajú oddeliť. Nedokážem si predstaviť učenie na skúšku z patológie bez toho, aby som pochopila základy patfyzu. A naopak, na skúške z patologickej fyziológie som dokázala využiť veľa vecí z patológie.
Skúšajúci na oboch predmetoch ocenia, keď ukážete vedomosti aj z toho druhého. Je nezmysel vedieť, ako vyzerá črevo pri celiakii, ale nevedieť, čo sa pri nej v tele odohráva, aké sú prejavy a komplikácie. Veľa informácií, hlavne na patológii, som vedela doplniť aj informáciami z propedeutiky.
Letné skúškové tretieho ročníka je teda v podstate jedna veľká skúška.
V ako poradí predmety absolvovať?
Záleží to len na vás. Ja som mala postupne patológiu, OPZ, patfyz a nakoniec propedeutiku. Patolu a patfyz som chcela mať na začiatku, aby to najťažšie bolo za mnou. Tí, čo začínali patfyzom, si pochvaľovali, že učenie na patolu bolo ľahšie. Ja som zase z patoly vedela základy patfyzu a dokázala som dopĺňať logiku popismi a klinikou. Na obidve skúšky sa treba učiť dlho, takže asi začnite tým, čo viete lepšie. Postupne potom nabaľujte nové informácie.
Väčšina ľudí z nášho ročníka sa rozhodla začať patolou. Pravdepodobne je to tak vždy, takže počítajte s pretlakom na klikaní začiatkom leta. Naopak prvé patfyz termíny zostali voľné. Nepríjemné bolo, že v čase klikania patoly neboli na patfyz ešte tie termíny ani vypísané. Takže sa vôbec nedalo plánovať.
Patfyz je zradná aj v tom, že zo skúšky vyhadzujú oveľa viac, ako na patole. A neviem si predstaviť, že by som prvú z týchto dvoch skúšok nespravila. Asi by sa mi tým rozsypalo celé leto. Ale ak si veríte, choďte. Patológia je asi príjemnejšia (aspoň pre mňa bola), takže ak patfyz zvládnete na začiatku, to najhoršie budete mať za sebou.
Organizácia počas roka
Prednášky
Vďaka covidu boli online, takže som sa snažila ich navštevovať. Boli naozaj super. Niektorí prednášajúci boli lepší ako iní, ale celkovo je patfyz asi predmet, na ktorom sa mi zatiaľ prednášky páčili najviac. Na začiatku mi trochu vadilo množstvo fyziológie, ktoré sme opakovali. Po lete som si ešte väčšinu pamätala a prednášky ma tak nebavili. Preto som ich aj postupne prestala sledovať poctivo.
Ale v skúškovom som ďakovala celému ústavu, že tú fyziológiu do prezentácií dali. Po roku som si ju už zopakovať potrebovala. Vrátila som sa k prednáškam a po večeroch, keď som už nevládala nič čítať, som ich počúvala. Neviem, koľko by som si z nich odniesla, kebyže ich počúvam priebežne, ale po učení na patolu a časť patfyzu mi dali veľa doplňujúcich informácií.
Cvičenia
Prebiehajú v kampuse, my sme mali časť online. Niektoré cvičenia sú v podstate prednášky, najzaujímavejšie sú tie so živými potkanmi. Na začiatku prvého semestra nám IFMSA spravila rýchlokurz chirurgického šitia, aby tie potkany po stretnutí s nami vôbec mali šancu prežiť. Neskôr cvičenia začínali teoretickým úvodom, po ktorom sme sa presunuli k „operačným stolom.“ Povinné boli prezúvky a plášť. Ak si netrúfate chytať a operovať potkanov holými rukami, pribaľte si k nim aj rukavice. Všetky ostatné nástroje budete mať nachystané.
Niektoré praktiká na potkanoch boli prežívacie, takže sme napr. podviazali ductus choledochus, aby sme vytvorili obštrukčný ikterus. Ranu sme zašili a o pár týždňov zisťovali dôsledky. Podstatné bolo, aby potkan prežil do ďalšieho praktika. Komu medzitým uhynul, dostal nového potkana, ktorý slúžil ako kontrola (kontrolná skupina s potkanmi, ktoré majú fyziologické výsledky – aby sme náš experiment mohli porovnať s bežným stavom). Iné praktiká prežívacie neboli, napr. skúmanie arytmií. Jednotlivé skupiny podávali potkanom určité látky a sledovali sme zmeny na EKG.
Zo všetkých cvičení s potkanmi bolo potrebné vypracovať protokol. Je dobré písať ich priebežne, kým si pamätáte, čo ste robili. Neprežívacie praktiká som sa snažila napísať do konca týždňa, prežívacie som aspoň začala. Výsledky a grafy na štatistické spracovanie nám vyučujúci dávali do ISu, takže na zhodnotenie pokusu si občas bolo treba počkať.
Cvičenia boli príjemným osviežením. Spolu s propedeutikou sme na chvíľku mohli vystrčiť hlavu z teórie. Z celej patofyziológie boli práve hodiny s potkanmi tou najkrajšou časťou.
Ukončenie predmetu
Zápočet sme dostali za dochádzku a protokoly. Nepísali sme žiadne priebežné testy, neboli priebežné skúšania, zápočty sme dostali prakticky zadarmo. Jednoznačne ale odporúčam, učte sa priebežne, inak si pravdepodobne budete v skúškovom búchať hlavu o stenu ako ja.
Protokoly sme nerobili zo všetkých cvičení, bolo ich za celý rok šesť. V podstate sme ich robili len vtedy, keď boli cvičenia s potkanmi. Zápočet treba na pripustenie ku skúške, o ktorej si povieme viac nižšie.
Z čoho sa učiť?
Čo je najhoršia vec na celej patfyz? Neexistujúce materiály na učenie!
Staré vypracované otázky vraj boli dobré, ale rok pred nami sa zmenili otázky. Celkom výrazne. Nové vypracované otázky vznikli na poslednú chvíľu a tak aj vyzerajú. Do akej miery sa anglické učebnice zhodujú s tým, čo je vyžadované na skúške, neviem narýchlo posúdiť. Z prednášok sa celkom dá učiť, ale nie zo všetkých. Skriptá neexistujú. Tak ako sa poriadne pripraviť?
V doporučenej literatúre je napísaná Nečasova Patologická fyziologie orgánových systémů časť I, II a Obecná patologická fyziologie. Všetky tri knihy som mala doma, aj bola snaha sa z nich učiť. Písané sú celkom jednoducho a pochopiteľne, ale nevyhovovala mi postupnosť tém. Na patfyz sú niektoré otázky pomerne úzke a je problém k nim niečo nájsť. Množstvo ich je naopak veľmi obšírnych a nevedela som, čo k nim budú chcieť skúšajúci počuť. Hľadať v troch knihách, čo všetko by som mohla k tým otázkam povedať, by stálo veľa času.
Zvolila som teda opäť výpracky, aj keď neboli ani zďaleka dokonalé. Špeciálnu patofyziológiu (špecku) som prechádzala zo starých výpraciek a k tomu som od spolužiakov dostala doplnené chýbajúce otázky. Zoznam otázok sa síce zmenil, ale v špecke to až taký problém nebol. Takmer celá potrebná teória v starých výprackách bola, len inak poprehadzovaná. Odpovede na úplne nové otázky niekto dorobil, síce menej kvalitne, ale dosť na to, aby som sa mala od čoho odraziť a doplniť to patológiou, alebo odbornými stránkami z internetu.
Oveľa horšie to bolo so všeobecnou patofyziológiou. Zoznam otázok sa výrazne zmenil, niektoré otázky som nenašla ani v Nečasovi. Ako základ som zobrala nové výpracky a snažila sa z iných zdrojov a prezentácií nájsť čo najviac ďalších informácií. Vznikol zlepenec všetkého možného a len som dúfala, že to bude stačiť.
Ďalšie možnosti
Keby ste mali chuť na angličtinu a ochotu čítať niečo priebežne, odporúčam Clinical pathophysiology made ridiculously simple. Pomerne útla knižka, ideálna na začiatočné zorientovanie. Na skúšku vás určite nepripraví, ale môžete si z nej odniesť základy a ušetriť vďaka tomu čas v skúškovom období.
Druhou zahraničnou možnosťou, nad ktorou som rozmýšľala, je Pathophysiology, ktorú napísal Ivan Damjanov. Táto už má takmer 500 strán, takže sa naozaj dá považovať za učebnicu. Niekto sa z nej aj učí, ja som ju nakoniec nekúpila, ani neprelistovala. Keby ste s ňou mali osobnú skúsenosť, podeľte sa v komentároch 🙂
Nejaké informácie som zobrala aj z Výukového atlasu patologické fyziologie. Napísala ho profesorka Goldbergová. Výhodou je, že „pochádza“ priamo z Masaryčky. Nevýhodou je stručnosť. Nemá ani 30 strán, takže si viete určite domyslieť, či ako jediný zdroj pred skúškou postačí. Dostupný je TU.
Nakoniec by som spomenula knižku Patofyziologie v obrazech, takisto od profesorky Goldbergovej. Počet strán sa už blíži k 200, stále však ide o doplnok k inej literatúre. Niektoré témy som odtiaľto prešla a informácie dobre poslúžili na doplnenie výpraciek. V iných témach som sa však stratila v použitých obrázkoch. Takisto, tým, že ide o obrázkové schémy, musíte už mať nejaké základy, aby ste ich pochopili. Takže knižka je vhodná skôr na opakovanie ako na učenie.
Patologická fyziológia - skúška
Koniec tretieho ročníka a letné skúškové boli zabijak. Ak kombinácia fyzioly a biochemky v druhom ročníku boli ťažké, tak kombinácia patola + patfyz bol totálny masaker. Asi treba polovicu štúdia osláviť niečím naozaj výživným.
Po viac ako mesiaci učenia na patolu som po dni oddychu začala zbierať sily štart k ďalšej méte. Bolo teplo, bola som unavená, všetko ma bolelo, žiadna poloha na učenie už nebola dobrá a oči aj mozog urputne odmietali prijímať akékoľvek ďalšie vedomosti. Ale predstava, že to nedám, budem sa musieť učiť ešte dlhšie a potiahnuť tak semester hlboko do leta, ma po pár dňoch priklincovala k stoličke.
Učenie bolo čisté utrpenie. Na patfyz som sa vyslovene tešila, celkovo mám rada logické predmety. Ale teraz to už proste nešlo. Telo ani mozog nespolupracovali. Od prvého dňa som nestíhala podľa plánu a ubíjali ma otázky, ktoré boli častokrát nešpecifické.
Čítala som jednu stranu za druhou a mala pocit, že sa odo mňa všetko odráža. Našťastie vo väčšine otázok som vedela povedať niečo z patológie. Takže šanca žila. K tomu som sa snažila pridať čo najviac z patofyziológie, aj keď to často drhlo.
Asi týždeň a pol pred skúškou som všetko dočítala a začali sme „opakovať“ so spolužiačkou. Mala som pocit, že väčšinu vidím prvýkrát v živote. Ale opäť sa mi osvedčilo, že učenie vo dvojici má svoje výhody a navzájom sme do seba nejak tie veci natĺkli.
Praktická časť
Skúška z patologickej fyziológie začína praktickou časťou. Otázky sme si však hneď na začiatku ťahali naraz pre praktickú aj ústnu časť skúšky. Pred sebou sme tak mali naraz štyri papieriky – jedna otázka na praktickú a tri na ústu.
Kvôli covidu sme počas semestra vynechali niektoré praktiká. Ak sme si potiahli otázku práve k nim, mali sme možnosť ju vymeniť. Ale neviem, či je tak ochotný každý skúšajúci. Určite to neberte ako pravidlo a naučte sa všetko.
Nasledovala príprava a postupne sa začalo skúšať. Pri niektorých otázkach sa pýtali viac, ako pri iných. To záleží do veľkej miery od skúšajúceho. Vo všeobecnosti bola ale praktická časť skôr formalitou, aspoň na mojom termíne. Myslím že nikto nedostal horšiu známku ako C.
Ústna časť
Tá naozajstná skúška je až ústna časť. Čerešnička na torte. Praktickú som ustála v pohode, ale uvedomila som si, že mozog je už úplne v keli. Keď som dostala otázku, chvíľu trvalo, kým som ju vôbec vstrebala a pochopila, čo sa odo mňa žiada. Vymyslieť dostačujúcu odpoveď bolo ešte náročnejšie. Až som počula, ako všetky tie kolieska v hlave zúfalo hrkocú. A nie a nie sa dať do pohybu.
Ústna časť má tri otázky. Jednu zo všeobecnej patofyziológie a dve zo špeciálnej.
Najviac som sa bála obecky. A keď som zbadala svoju otázku, mozog skoro skolaboval. Bola to jedna z tých, ktoré som zliepala z milióna zdrojov a poriadne som nevedela, čo k nej povedať. Tak som hádzala na papier všetko, čo mi napadlo a dúfala, že sa skúšajúca chytí niečoho, čo budem vedieť rozviesť.
Aj sa niekoľkých tém chytila, len nie zrovna tých najšťastnejších. Vymyslieť, že nechutenstvo pri rakovine je kvôli preprogramovaniu centra hladu a sýtosti v hypotalame mi trvalo dlhšie ako len chvíľu. Ani ďalšie otázky neboli oveľa príjemnejšie.
Špecku som mala našťastie celkom v pohode. Prvá otázka sa týkala ochorenia žíl a druhá ochorení kostnej drene. Mozog už nevládal ani hrkotať, ústa už len nejako automaticky hovorili, čo prišlo na jazyk.
Doteraz som sa vždy mohla spoľahnúť na dobrú filtráciu vecí, ktoré poviem a do ktorých sa nemám radšej púšťať. Tento raz môj filter zlyhal na plnej čiare. Ústa išli rýchlejšie ako mozog a až dodatočne som si uvedomovala, čo hovorím a že to je akurát téma, v ktorej sa zamotám. Samozrejme, skúšajúca sa chytila každého slova, ktoré ju zaujalo, takže moja odpoveď musela vyzerať zúfalo.
Jediný dobrý pocit som mala z kostnej drene, ktorú som vedela z patológie. Tam nepadla ani jedna otázka. Pravdepodobne sa skúšajúcej už nechcelo so mnou zabíjať viac času.
Na čo sa pripraviť a čo na skúške čakať
Nechápem ako, ale dala som to. Neverila som tomu, až kým sa v ISe nerozsvietilo zelené políčko. Počítajte s tým, že na skúške dostanete veľa otázok. Nenechajú vás dlho hovoriť, každý skúšajúci sa začne pýtať na to, čo ho zaujíma. Dobre si premyslite, ako odpoviete, pretože sa chytia všetkého. Vďaka tomu môžete nasmerovať skúšku do oblastí, v ktorých zažiarite, ale môžete sa aj dobrovoľne zamotať v neprebádaných hlbinách, v ktorých sa utopíte. Skúšajúci sa snažia hádzať záchranné kolesá, ale aj pri nich musíte vedieť, ako sa správne chytiť.
Ak máte vhodnú otázku, ukážte, že veciam chápete a viete logicky odvodzovať. Ak aj hneď neviete správnu odpoveď, kľudne rozmýšľajte nahlas (ale stále platí – zároveň rozmýšľajte, do čoho sa púšťate). Keď viete patológiu, tiež to ukážte. Prepájajte vedomosti z rôznych predmetov. Toto je skúška, na ktorej to ocenia.
Ak patológia bola jedna z mojich top skúšok, tak toto bola jedna z tých najhorších. Viem, že určite príde ešte náročnejšia. Ale dovtedy si môžem vychutnávať sladký pocit víťazstva nad patologickou fyziológiou.
